MARTINA ŠTRBU pozná väčšina z nás najmä ako kameramana, ktorý stojí za množstvom výnimočných slovenských a českých filmov. Aj teraz sa v kinách predstavuje ako filmár – po prvý raz dokonca aj ako režisér, no príbeh, ktorý rozpráva, nie je o filme, ale o fotografii. Konkrétne o skupine ôsmich slovenských študentov, ktorí sa v 80. rokoch stretli na pražskej FAMU ako nádejní autori. Odišli z nej už ako fenomén, ktorý dodnes rezonuje pod názvom Slovenská nová vlna.
Čo vás primalo urobiť film o sebe a o svojich priateľoch po toľkých rokoch?
V Prahe sa začala pripravovať retrospektíva Slovenskej novej vlny a myslím, že to bol Agnes Snopko, ktorý sa spýtal, kto o tom urobí film. Nejako spontánne zo mňa vyhŕklo, že ja. Veľmi som o tom vtedy nerozmýšľal, prišlo to až potom. Vhupol som do toho a až neskôr som si uvedomil, že to nie je jeden film, ale osem paralelne sa preplietajúcich filmov. Našťastie, moji priatelia úžasne spolupracovali, takže je to náš spoločný film.
Líši sa jeho finálna podoba od pôvodných predstáv?
Mal som nejaký základný koncept, ktorý sa ukázal ako dobrý, no keďže ide o dokument, je to predsa len živá hmota, ktorá sa vždy začne krútiť pod rukami. Čiastočne som sa teda držal konceptu a čiastočne som sa nechal viesť novými skutočnosťami, aby som to príliš nezošnuroval.
Čo boli tie nové skutočnosti?
Každý z rozhovorov, ktorý som urobil. Najprv som mal napríklad predstavu o viac statickom obraze, ale nešlo to, lebo všetci boli veľmi pohybliví. Upustil som od toho a napokon sa ukázalo, že vo výsledku badať po formálnej stránke istý vplyv Novej vlny. Je tam akási neučesanosť, spontánnosť, lebo o tie nám išlo aj v našich fotografiách. Dôležitejšie vždy boli emócie a pocity než precízne pridržiavanie sa technických záležitostí. A toto všetko sa prejavilo aj v dynamike filmu, hoci sú tam aj pokojnejšie miesta.
Ocitli ste sa v úlohe režiséra, kameramana a ešte aj účastníka deja, keďže ste súčasťou Slovenskej novej vlny. Nebolo príliš náročné udržať si odstup?
Najnáročnejšie bolo byť každý deň bdelý, aby sa to až príliš nevymklo kontrole. Improvizácia odtiaľ- potiaľ. (smiech). Na druhej strane to bola výhoda, lebo v rámci zachovania intimity a súkromia rozhovorov bolo oveľa lepšie, keď sme nepracovali ako veľký štáb. Asistovali mi striedavo moje deti a moja žena, ktorých fotografovia tiež poznajú, takže dochádzalo k interakciám, ktoré by iste nevznikli, ak by som to nenakrúcal ja – priateľ.
Zmenili ste sa za tie roky?
Zmenilo sa veľa – každý z nás ide dnes vlastnou cestou, niekto učí, niekto viac prehodnocuje, niekto fotí, spracúva minulé veci – to má vplyv na človeka. Vieme o sebe, napokon, takmer všetci žijeme v Prahe, takže sme nestratili úplne kontakt. Čo ma však veľmi milo prekvapilo, keď som začal nakrúcať, bolo, že som mal pocit, akoby sme sa naposledy videli predvčerom. Energia bola rovnaká. Tí sympatickí páni v strednom veku akoby stále mali vnútri šantiacich mladíkov.
Ako tí mladíci reagovali na to, že opäť majú spomínať a vytvárať k mnohým predošlým ďalšiu vrstvu príbehu o Slovenskej novej vlne?
Bola to citlivá pôda, ale našťastie rešpekt ku mne prerástol obavy a nedôverčivosť voči médiám nahrávacieho charakteru. Všetci išli s kožou na trh. Samozrejme, mali snahu, aby mi náhodou neušlo nejaké dôležité meno alebo dátum, ale nikdy nedošlo k finálnej autorizácii a do posledného momentu sa spoľahli na mňa. Prvýkrát videli hotový film až na bratislavskej premiére.
Stále ste kamaráti? Nemali ste obavy, že sa niekoho dotknete?
Trochu áno, všetci sú osobnosti, ktoré majú nejaké zásady a predstavy o sebe a o svete okolo seba. A ja som si tam dovolil dať veci, ktoré by možno autorizovali, no napokon aj oni uznali, že ak by to urobili, nebol by to taký dobrý film. Takže, stále sme kamaráti. Uff. (smiech) Nechcel som ísť totiž úplne po srsti a objavia sa tam aj isté kontrapunkty, ktoré filmu dodávajú živosť.
Oceánograf v úvode filmu hovorí, že 99 percent vĺn vzniká pôsobením vetra. Čo za vietor spôsobil Slovenskú novú vlnu?
V tomto prípade vietor zafúkal z rôznych kútov Slovenska. Každý z nás si priniesol rôzne druhy energie do Prahy. Tam sa vzájomne pozliezali a splynuli s podhubím pražského undergroundu. Praha bola napriek zúriacej totalite miestom, kde sa práve v rámci undergroundu odohrávali dôležité veci. Toto všetko sa zmiesilo a to bol stavebný kameň celej vlny. Som presvedčený, že keby sa tieto osobnosti nestretli, zrejme by mali potrebu tvorenia a prehodnocovania vecí, ale nikdy by to nezaznelo v takej intenzite, ako keď sa spoločne ocitli v správnom čase na správnom mieste.
A nebol to tak trochu východný vietor, čo vás tam privial?
Niečo na tom bude. Fakt je, že máme bližšie k Balkánu a energické vibrácie sú tu iné. Verím, že to pri tom zohráva úlohu. Ako vraví aj pán Cílek – že nie sú ani také dôležité hranice krajín podľa politických zoskupení ako hranice podľa výskytu jablkového závinu. Miesta, kde sa pečie – od Nemecka, cez Moravu a Slovensko, - tvoria tie naozaj dôležité mapy, odrážajú energiu ľudí a výrazne ovplyvňujú ich náturu.
Vznikla by Vlna, ak by ste si neporozumeli ako kamaráti?
To, že sme boli kamaráti, bol zásadný faktor. Všetci sme boli odsťahovaní od rodičov a bývali v internátoch. Tam vznikol komunitný spôsob života. Delili sme sa o spoločný priestor a myšlienky, hoci sme boli všetci samostatne výrazné osobnosti. Cez spoločné východiská sme sa navzájom ovplyvňovali a rozvíjali koncepty a inscenačné postupy. A to všetko sa dialo nielen v škole, ale aj mimo nej. Všetko sa kumulovalo, znásobovalo, vedomí si jeden druhého.
Bola medzi vami rivalita?
Iba v takom zdravom zmysle slova. Bolo to také obkukávanie – ako čosi urobiť, aby to vyzeralo inak, ale v ideovej rovine to bolo často to isté. Navzájom sme si veľmi pomáhali, väčšinou to boli pomerne náročné inštalácie a koncepty, v ktorých sme potrebovali takmer komparz. A to všetko prebiehalo bez akýchkoľvek zištných dôvodov. Každý vedel, o čo nám ide, a nikto nikomu nič nezávidel.
O čo vám išlo v rámci fotografie?
V tom čase panovala silná konzervatívnosť, v popredí stáli estetické prvky a na druhej strane bol silný dokument. V dokumente fungoval v podstate správny úmysel – zachytiť neopakovateľný okamih reality. V rámci inscenovanej fotografie sme sa však snažili tú realitu, ktorú sme videli okolo, znova prežuť a dostať sa k nej ešte bližšie prostredníctvom jej opätovného zinscenovania. Prežiť ju naplno. Pri dokumente niečo sledujete, spozorniete, urobíte záber, ale vždy ste minimálne o tisícinu sekundy pomalší, ako je moment, ktorý snímate. V inscenovanej fotografii si sami vlastným citom a hlavou pred objektívom vytvoríte to, čo ste prežili, a máte šancu zachytiť to jedna k jednej.
Akú úlohu v príbehu Novej vlny zohrával režim?
Aj do filmu som dal kapitolu o slobode. V podstate to možno čítať tak, že aj v takom prostredí, akým bola totalita, bolo možné reagovať naplno, precítene a dať zo seba von všetko, čo tam máte, naplno slobodným prejavom. Samozrejme, niekedy sa fotky museli zvesiť, ale potom sa zavesili niekde inde. Veľkú úlohu v tom zohral aj pán profesor Šmok, ktorý bol síce v komunistickej strane, ale bol natoľko osvietený, že vycítil, že táto revolta Slovenskej novej vlny je čosi, čo sa nesmie udupať. A aj keď to v rámci technokratických cvičení často bolo na vylúčenie zo školy, on nás na nej udržal.
Nikdy ste neprišli s vlastným manifestom a nevystupovali ako skupina, takéto označenie ste však dostali od Lukáša Kadlíčka. Nevydesilo vás to vtedy?
Popravde sme to neriešili. Prišlo to zvonka, a to zavážilo, Lukáš bol spolužiak z FAMU. Naozaj to nebolo tak, že by sme si sadli k ohníčku, potľapkávali sa po pleciach a vymysleli si názov.
Postupne sa o vás strhol veľký záujem aj zo strany kritiky. Stotožňovali ste sa s tým, čo o vás kritici písali?
V zásade áno, celkom to vystihli. Akurát, že najprv s tým nastali problémy, lebo to zákonite narážalo na desaťročia vybudovaný systém a zákonitosti vtedajšej doby. Prvé reakcie bolo potrebné potvrdzovať – ukázať, že toto je ten jediný možný spôsob vyjadrovania. Potom prišla pani Anna Fárová – významná osobnosť umeleckej kritiky, ktorá mala prepojenie aj na európsku scénu. Napísala o nás dôležitú kritiku a vyústilo to až do výstavy Positivita vo Viedni. Potom to chytilo vietor a z Novej vlny sa stal fenomén.
Miro Švolík vo filme hovorí, že z energie, ktorú nakumulovala Nová vlna, sa dalo ešte žiť, ako keď sa na slnku nahreje kameň a stále sála teplo. Bola to táto energia, ktorá vám pomohla presadiť sa hneď v 90. rokoch na poli filmu?
Asi podobná. Ja som bol v niečom zvláštny prípad. Mal som veľmi rád mágiu tmavej komory, miloval som to, ale moje telo na všetky tie chemikálie reagovalo veľmi zle a v podstate som tam trpel, lebo som mal vážny problém s ekzémom. S filmom som koketoval stále, miloval som filmy – hodiny som sedával vo filmovom klube a sledoval všetko, čo sa k nám dostalo. Katedra kamery bola vedľa fotografie – tam ma to strhlo k Novej vlne a fotografii, napokon, aj krátko po škole som robil najmä fotku. V tom čase dokonca vznikli asi moje najsilnejšie veci. Potom som sa ocitol trochu vo vzduchoprázdne – musel som začať rozmýšľať, čím sa budem živiť, nevedel som však s kým a ako. Až kým som sa nestretol s Martinom Šulíkom.
Vedeli ste o sebe už predtým?
Ani veľmi nie, každý z nás bol inde, ja v Prahe, Martin v Bratislave. Stretli sme sa, paradoxne, v Českých Budějoviciach na obskúrnom prijímacom vojenskom ceremoniáli, porozumeli sme si a v rámci vojenských depresií sme si vytvorili vlastné vákuum. Naše názorové roviny sa stretli tak výrazne, že sa to rozbehlo, až sme spolu vlastne urobili všetky filmy s výnimkou Cigána. A tak som vlastne naplno vhupol do sveta filmu. Film je náročný na čas, je to tímová práca a človek má iba istú kapacitu, ktorú zvláda urobiť. K fotografii som sa teda vrátil až teraz po rokoch – pekným oblúkom, práve prostredníctvom filmu o Novej vlne.
Jan Hřebejk v jednom rozhovore spomína, že keď človek raz pracuje s vami, nechce už nikoho iného. Prečo? Je to viac o osobnom alebo o profesionálnom porozumení, alebo o tom, že režisér akceptuje obraz, aký vidíte?
Asi o všetkom, čo spomínate. Spoločné body medzi kamerou a réžiou sú niekde tam, kde sa scenár, literatúra pretavuje do obrazu. Je dôležité pochopiť sa v prípravných prácach. Robíme spolu jeden film, ale každý ho vidí inak, sú to odlišné profesie. Režisér stráži dramaturgickú rovinu a herecké výkony, ja strážim prelínanie literatúry do obrazu a niekde sa musíme stretnúť. Keď režisér vycíti, že môj vklad ho neohrozuje, ba naopak – že vychádza v ústrety spolupráci s hereckými aranžmánmi aj scénou, nastáva moment, keď to celé začne fungovať. A asi aj preto sa potom stáva, že pracujem väčšinou s rovnakými ľuďmi. Som v tom trošku autista, možno by nebolo zlé robiť s rôznorodými ľuďmi, ale napokon vždy skončím pri priateľoch. A v tomto mojom okruhu je našťastie aj stále dosť práce.
Vo fotografii ste sa inscenovaním snažili priblížiť k realite bližšie, než ju vie zachytiť dokument. Je toto princíp, ktorý využívate aj pri práci s kamerou?
Inscenovaná fotografia Novej vlny sa dá iste prirovnať viac k hranému filmu než k dokumentu. Čím som však starší, tým viac mi začína imponovať práca dokumentu. Páči sa mi jeho špecifikum, ktoré sa v hranom filme nedá ničím nahradiť. Samozrejme, inscenovaním sa dá docieliť silný pocit autenticity, keď sa to urobí správne a všetky prvky do seba zapadnú. Ale vtedy je dôležité tiež to, že popri precíznej príprave a koncepte treba zapojiť aj improvizačný prvok, ktorý celej situácii dodá mimovoľnosť prítomnú v dokumente. Treba ju tam nechať zaznieť. Nájsť mieru presného konceptu a mimovoľnosti situácie, aby to nebolo príliš zviazané a dokázalo to stále dýchať životom.
V 90. rokoch ste s Martinom Šulíkom vytvorili niekoľko výnimočných hraných filmov. Dnes neprichádzajú ani tak často a nie sú ani také výnimočné, prečo?
Neviem, asi to bolo spôsobené aj Martinovou energiou. Je impulzívny a má územia, v ktorých sa pohybuje a k príbehom pristupuje špecifickým spôsobom. Neviem, ako to porovnať. Toto dnešné obdobie je charakteristické tým, že kinematografia dostala na hubu, padla až na dno a až teraz sa spamätáva. Mne sa zdá, že je to dobre. Ako vraví staroveké čínske príslovie, že keď padnete až na dno, tak je to vlastne príležitosť niečo si odtiaľ vziať. Lebo keď vstávate hoci aj z prachu, aj tieto drobné zrniečka majú svoju štruktúru a dá sa z nich vytvarovať niečo nové.
Čo by si z dna mala zobrať slovenská kinematografia?
Bezprostrednosť, autenticitu v témach, sebareflexiu. Nehrať sa na nič, netváriť sa, že musíme byť minimálne takí dobrí ako iná európska kinematografia. Mala by ísť po autenticite, po autentickom pocite zo seba samého, ako to teraz predvádza napríklad severská kinematografia. Verím, že slovenská má potenciál naštartovať sa. V Česku – čo je asi európsky zázrak – sú schopní produkovať minimálne dvadsať filmov ročne. Samozrejme, treba sa pozrieť aj na to, koľko z nich je kvalitných. Ale tak je to všade vo svete, je dobré, že sa u nich točí a kinematografia nezakrpatela. Veci však nie sú čierne a biele – tu sú iné podmienky a cesta, ktorú si zvolí slovenská scéna, nemusí dopadnúť zle.
Ste optimista. Nedávno nás Matthieu Darras, ktorý zostavoval sekciu stredoeurópskeho filmu na festivale v San Sebastiane tiež trochu kritizoval. Vravel, že síce máme talenty, ale driemu.
Dobré na tom však je, že už majú filmári možnosť chodiť na festivaly. My sme tú možnosť nemali. A práve tam môže dôjsť k ešte silnejšiemu uvedomovaniu si toho, čo je na našom teritóriu vzácne. Majú možnosť porovnávať sa so svetom, a to je výhoda.
Čo však potom, keď náš film ocení zahraničný festival, ale doma naň príde minimum divákov ako v prípade filmu Môj pes Killer? Kde je chyba?
Ten problém tkvie v neprebudenosti. Ale som optimista a myslím si, že to raz prejde. Že keď niekto spí, tak zákonite sa raz musí prebudiť. Sú to intervaly ako v ľudskom organizme, tak sú aj v spoločnosti. Verím, že sa prebudíme. Napokon, toto prebudenie už nastalo dávnejšie na strane dokumentaristov alebo animácie. A film Miry Fornayovej je skutočne krásny a čistý.
Minulý rok ste spolupracovali na filme Hořící keř, ktorý je azda najsilnejším obrazom totality v našom prostredí. Ako si vysvetľujete, že sa takýto film podarilo urobiť?
Stála za tým mladá energia, na čele so Štěpánom Hulíkom, ktorú bavilo pozerať sa do minulosti dôsledným spôsobom. Navyše, mali drzosť a skúsili osloviť Agnieszku Hollandovú, ktorú téma ihneď zaujala, keďže bola v tom čase v Prahe, a už to išlo.
Čo presvedčilo vás, aby ste na projekte pracovali?
Najmä Agnieszka, poznali sme sa už z práce na Jánošíkovi a pre mňa to bolo zásadné. Mimochodom, ona sa zasadila o to, aby som Hořící keř točil ja. A tu sme sa dostali do ďalšieho levelu. Pocítil som, že mi verí – že cíti, že jej to nepokazím.
Vy ešte máte pocit, že to niekomu pokazíte?
V tomto veku už väčšinou nie, ale predsa len – keď máte pred sebou osobnosť Agnieszky Hollandovej, vidíte, čo všetko dosiahla, kde všade nakrúcala, máte v sebe istý druh pnutia, či nezlyháte. Nepoznáte sa až tak dobre a je tu i nerovnováha toho, čo kto dosiahol. Ale postupnou prácou sa to vylaďuje a v lepšom prípade každú hodinu zisťujete, že je to v poriadku. A tak to bolo tu. Bola to pre mňa veľmi rovnocenná spolupráca.
Nakrútili ste už aj nemálo filmov. Ako to funguje – pri každom novom filme hľadáte, aký bude jeho obraz?
Áno, vždy je to nanovo. Samozrejme, už mám skúsenosti, ktoré zohrávajú úlohu, ale v poslednom období si vravím, že to treba nechať hlavne na tú ľavú zadnú. Lebo tá je najviac spojená s intuíciou. Keď človek začne priveľmi špekulovať, tak to pokazí. Začne to byť príliš komplikované. A práve ľavá zadná je napojená na skúsenosť, ale aj posledné zvyšky intuície, lebo v dnešnom svete je už ťažké napojiť sa na ňu úplne. Základom teda je robiť to hravo. Nepremýšľať priveľmi, o to ide. Nepodceňovať situáciu, najmä v rovine technickej a organizačnej, bez toho to nejde, ale nepúšťať si hlavu príliš do tvorivej sféry.
Fotografujete ešte?
Áno. Musím sa priznať, že ma nesmierne baví práca na pomedzí textu a obrazu. Keď sa navzájom prelínajú a nielen tak, že obraz ilustruje text, ale aj naopak. Urobil som manželke knižku ako darček – je to vlastne taký denník. Funguje to na mňa ako meditácia, ideálne vyladenie vnútorného sveta. Človek je totiž často v príliš vyhranených situáciách a potrebuje niečo takéto. Horšie je, že v nestráženej chvíli túto knižku u nás zbadal kamarát a začal ma presviedčať, že to musím vydať. (smiech)
Fenomén Slovenská nová vlna zoskupenie slovenských študentov, ktorí sa narodili okolo roku 1960 a stretli sa na pražskej FAMU v 80. rokoch
Tono Stano, Miro Švolík, Rudo Prekop, Peter Župník, Vasil Stanko, Kamil Varga, Jano Pavlík a Martin Štrba
na scénu fotografie priniesli výraznú autorská prácu s inscenovanou fotografiou, úplne nový pohľad na prácu s telom, uplatňovali prvky dadaizmu, surrealizmu a poetizmu
v bratislavskej Kunsthalle / Dom umenia je v rámci festivalu Mesiac fotografie výstava Slovenská nová vlna, 80. roky v kurátorskej koncepcii Lucie L. Fišerovej a Tomáša Pospěcha, ktorá ukazuje najmä doteraz málo vystavované rané práce autorov. Premiéru mala na prelome roka v Prahe (GHMP), vyšla k nej rovnomenná publikácia.
