V dokumente Salto mortale nie je vyrovnávanie sa s minulosťou iba abstraktnou frázou. Je to dôležitý, hoci pridlhý a doslovný film.
Anabela Žigová bola dávno dospelá, keď sa dozvedela, že meno jej otca nájde medzi agentmi Štátnej bezpečnosti.
Ako by to nebolo dosť nešťastné, zväzok otca skartovali a detaily spolupráce zostávajú (až naveky?) tajomstvom, ktoré si vzal zosnulý do hrobu.
Príbeh, akých táto krajina musí mať tisícky – a predsa je výnimočný. Keď sa umelkyňa dlhodobo žijúca v New Yorku zotavila z otrasu, že „citlivý intelektuál, bohém, milovník hudby a nonkonformný človek“ bol v roku 1987 z pozície dôverníka preradený za agenta s krycím menom Zinok, nechcela to zatajovať ani nechať na diskrétne posedenia v rodine.
Nejde o odhalenia
Je na dlhšie rozhovory, pre koho to bolo ťažšie. Či pre samu režisérku, keď musela prekonávať nechuť zvyšku rodiny, alebo pre jej rodinu, ktorá stále žije a musí niesť na Slovensku dôsledky.
Podstatné je iné. Sám fakt, že často abstraktná a moralizátorská fráza o potrebe vyrovnania sa s vlastnou minulosťou má v osobnej výpovedi celkom inú silu.
Ak veríte, že recenzie so spoilermi vedia skaziť divácku slasť z napínavých príbehov, môžete zostať pokojní. Režisérka nie je žiaden investigatívec a dokument s tajomným názvom Salto mortale neodhalí žiadne tajomstvo. A ani to neprekáža – pozornejší divák začne tušiť, že vo filme nemá ísť o odhalenia, ale práve o tie hradby úporného mlčania.
Vlastná matka vysvetľuje pátračke, že „jej projekt chápe, len si nie je istá, či by to chcel ocko“. Otcov priateľ z mladosti má pre ňu iba všeobecné frázy. Kolegyňa, na ktorú mohol teoreticky donášať, nechce dcére spôsobovať traumu. Bývalý dôstojník ŠtB, ktorý mal spis na starosti, si príznačne vyžiada od filmárky podklady, aby si ich preštudoval a odpísal, že „naša spoločnosť ešte nie je pripravená na takéto zásahy do súkromia“.
Bývalý tiežagent a vedúci baletu Národného divadla Emil Bartko minulosť zľahčuje tvrdením, že on revolúciu privítal, konečne sa potvrdilo, že každý bol informátor.
Historikom z ÚPN tak zostali špekulácie o dôvode spolupráce: či mal psychiater–sexuológ donášať na kolegov, poskytovať eštebákom materiál na vydieranie, alebo ich zaujala jeho práca s väzňami.
Priveľa minút
Napriek tomu neplatí, že nezistíme nič. Pripomína to sedenie na gauči u psychoanalytika, kde je najviac výpovedné práve všetko zamlčané, alebo to, čo pacient zahovára, zľahčuje.
Problém s filmom však prichádza, ak sa bližšie zameriate na formu. Pretože aj v dokumente platí, že umenie predovšetkým tvorí forma – ak ho ako umelecký chcete hodnotiť.
Možno je to pozíciou etablovanej výtvarníčky, ktorá mala za povinnosť nakrútiť zrozumiteľný dokument o nepríjemnej minulosti aj pre dnešných školákov. Inak by nepodľahla pokušeniu výpovede ozvláštňovať medzihrami, čo sú striedavo príliš doslovné (že zväzky boli skartované pomáha precítiť záber na papiere v skartovačke) a zbytočne metaforické.
Chápeme, čo znamená Salto mortale, ale sledovať desať sekúnd cvičenie na trampolíne hovorí viac o autorke, ktorá sa viac venovala performancii a videu než dokumentu. V naznačených súvislostiach s mečiarizmom zase cítiť, že autorka odišla zo Slovenska koncom 90. rokov. Sedemdesiatsedem minút je na túto tému skrátka priveľa.
Napriek tomu je to stále dôležitý film. A nielen pre učiteľov na školách či potreby ÚPN.
