KNIHA TÝŽDŇA / ROVINY ŽIVOTA
Všetko, čo Barnes doteraz napísal, je jedna veľká esej o láske, priateľstve, vernosti, zrade, smrti, obsedantnosti a súžení. Plne to platí aj o Rovinách života
Juliana Barnesa nemusíme osobitne predstavovať slovenskému čitateľovi. Tri razy ho nominovali na britskú Man Bookerovu cenu; v roku 1984 za Flaubertovho papagája, v roku 1998 za Anglicko, Anglicko a v roku 2005 za Arthur a George, v roku 2011 mu udelili Man Bookerovu cenu za román Pocit konca, obe posledne menované knihy vyšli i v slovenskom preklade.
Barnes sa narodil v roku 1946 v Leicesteri, v rodine učiteľov francúzštiny. Po štúdiách v Londýne a na Oxforde pracoval ako lexikograf, redaktor, recenzent a televízny kritik. Venoval sa aj prekladom z francúzštiny. Dnes je Julian Barnes renomovaným autorom dvanástich románov, troch zbierok poviedok, niekoľkých zväzkov esejistiky a literárnej žurnalistiky. Všetko, čo doteraz napísal, je jedna veľká esej o láske, priateľstve, vernosti, zrade, smrti, obsedantnosti a súžení. Spoločným menovateľom jeho tvorby je vždy človek. Je stopercentným humanistom a predstaviteľom neorenesancie modernej anglickej literatúry.
Písať o smrti, smútku a trúchlení nie je ľahké. Sú to javy banálne, no zároveň jedinečné, a núka sa otázka, či je lepšie zabúdať alebo spomínať. Písať o nich je vlastne robiť verejnú pitvu smrti a smútku. Je to nesmierne ťažká úloha, najmä ak sa nás to osobne dotýka. Vždy tu hrozí nebezpečenstvo pátosu a sentimentality. Presne o tom je posledná, útla Barnesova kniha Roviny života, ktorá vyšla v slovenskom preklade Pavla Vilikovského vo vydavateľstve Artforum. Je rozdelená na esej, príbeh a elégiu. Tá hovorí konkrétne o smrti jeho manželky Pat Kavanaghovej, s ktorou prežil tridsať harmonických rokov, a ktorej i toto dielo venoval, hoci jej meno v texte ani raz nespomenie.
Zhrešenie výškou
V prvej časti, v eseji nazvanej Zhrešenie výškou, historiograficky spomína priekopníctvo francúzskych a anglických vzduchoplavcov – priekopníkov balónového lietania. Jedným z nich je Gaspard-Felix Tournachon alias Nadar, exaltovaný nadšenec, ktorý spojil túžbu po lietaní s fotografovaním, umožnil pozrieť sa na zem z výšky. Vo filozofickom ponímaní sa pokúsil zmeniť subjekt na objekt. Odpútanie sa od zeme a plachtenie vo výškach sa stali vyjadrením slobody a zmeneného pohľadu na seba samého. Barnesova metafora o tom, ako sa spoja dve veci, ktoré dovtedy nikto nespojil, a svet sa zmení, platí i o Nadarovi, hlavnom protagonistovi Zhrešenia výškou. Aj on skĺbil dva z troch hlavných pilierov moderného sveta – fotografiu a euronautiku, tým tretím bola elektrina. Nadar vzlietol v teplovzdušnom balóne v októbri roku 1863 zo Champ de Mars v Paríži, vietor ho odvial na východ a o sedemnásť hodín neskôr havaroval pri Hannoveri v Dolnom Sasku.
Druhá časť knihy – príbeh Na rovine, je prozaická metafora o plachtení a páde, o túžbe po láske, ktorá je stretnutím reality s magickým. Tou realitou je fotografia, tým magickým lietanie. No nie je to práve naopak? Nie je fotografia fikciou a lietanie vedou? Dozvedáme sa tu o stretnutí dvoch bohémov, herečky Sarah Bernhardtovej a člena Anglickej kráľovskej jazdy Freda Burnabyho.
Dve veličiny sa zomknú, a svet sa zmení... Niekedy to vyjde a inokedy nie...
Strata hĺbky
Na svoj osobný, veľmi intímny let do výšok sa Barnes odhodlá až v tretej časti - v elégii Strata hĺbky. Letí v balóne tridsať rokov, potom nastane porucha a začína sa pád, ktorý trvá tridsaťsedem dní odo dňa stanovenia diagnózy. Barnes havaruje a pristáva ako vdovec.
Jeho nebohá manželka Pat Kavanaghová bola úspešnou literárnou agentkou. S Barnesom sa stretli v roku 1978 a o rok na to sa vzali. V roku 2008 Pat zomrela na následky mozgového nádoru. Všeobecne sa vie, že v polovici 80. rokov Pat Kavanaghová opustila Barnesa a odišla žiť so spisovateľkou Jeanette Wintersonovou, ktorá o tom otvorene hovorila v jednom zo svojich interview. Keď sa tento vzťah skončil, niekedy koncom roku 1989, Pat sa k Barnesovi vrátila. Na tom by nebolo nič výnimočné. Ľudské vzťahy sú komplikované. V Rovinách života sa o tomto autor ani raz nezmieni. Aj to je pochopiteľné, nakoniec, čo koho do toho. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby bol Barnes dôsledný a aj on rešpektoval súkromie svojho okolia, najmä priateľov, o ktorých píše a na ktorých odrazu použije prísny meter.
Stane sa tak pri spoločenskej večeri a posedení s blízkymi priateľmi. Autor ich totiž nemilosrdne odsúdi za zbabelosť, pretože sa vyhýbali hovoriť o smrti, keď on úmyselne tri razy spomenul meno nebohej. Nebolo kruté postaviť svojich najbližších pred takúto skúšku a urobiť z nich protagonistov v akejsi morbidnej hre? Nakoniec, chceli mu pomôcť a robili, čo bolo v ich silách. No Barnes ostal neoblomný. Dobré spoločenské spôsoby nazval zbabelstvom a zaprením. Dokonca v anglickom origináli autor úmyselne použil namiesto tri razy – three times – biblické, staroanglické thrice ako alúziu na Ježiša (Matúš 26:34) hovoriaceho Petrovi, že skôr ako kohút zakikiríka, ho tri razy zaprie... Nie je to patetické a neprimerané? Autora ospravedlňuje len to, že jeho strata je jediné, čo mu ostalo. Nechce o ňu prísť.
Problém dôvery v autora
Elégie sa nečítajú ľahko. Nevieme ako čitatelia odhadnúť, aký odstup si treba zachovať. Ak sú výpovede trúchliaceho príliš dôverné a otvárajú nám dvere do súkromia, môžeme ostať v rozpakoch. Ak sa však niečo, o čom vieme alebo zistíme niekde inde, zamlčuje, strácame autorovu dôveru. Keď totiž čítame elégiu, sme aj čitateľmi románu. Osud hrdinu, ktorý ho spaľuje, je ako oheň, pri ktorom sa zohrievame, pretože ten v našom živote chýba. Zohrievame sa smrťou, o ktorej čítame.
Začiatky vzduchoplachtenia a fotografie v 19. storočí slúžia Barnesovi ako symboly pre lásku a vzplanutie, ale i tragický pád s následkami. Píše o smrti, smútku a samote nehysterizujúco, ateisticky. Sme sami, keď sa rodíme aj umierame. Samota je odsúdenie a zároveň aj pokánie. Samota, ktorá nastáva, keď niekoho strácame, je zároveň prísľubom, že náš exil sa raz skončí. Čo vlastne chceme od lásky? Nasýtiť hlad po spojení. Spoločne vyletieť, padnúť a zomrieť. Tým sa to všetko končí . Pocítiť chuť života a smrti. Sú to dve antagonistické a navzájom sa dopĺňajúce fázy jednej a tej istej reality. Zlúčenie a deštrukcia splynú v jeden celok a na zlomok sekundy sa nám pred zrakom mihne dokonalosť bytia. Ako z letiaceho balóna.
Julian Barnes je vysoko inteligentný diskutér. Ponúka nám psychologickú hru o ničotnosti smrti a žiaľu, ktorý ostáva čiste osobný a podfarbuje celú ďalšiu existenciu trúchliaceho. Smútok po strate milovaného je v našom osamelom vnútri, lebo iba tam môže naozaj existovať. Nikto iný tam v skutočnosti nemá prístup.
Autor: Danica Hollá
