Len máločo ho rozhádže, na fanúšikov sa vždy usmieva a konečne zistil, že herectvo je to, čo chce robiť po zvyšok svojho života. Rupert Grint.
Tak ako sa vám žije v New Yorku? pýtajú sa ho novinári. Vraj celkom dobre, len mu je občas clivo za domovom. Zadovážil si aj domáceho maznáčika, korytnačku Madeline, tá však nemá rada, ak sa jej niekto dotýka.
Dvadsaťšesťročný Rupert Grint býva od júla v New Yorku, pred pár dňami mala premiéru hra It’s Only a Play, kde stvárňuje výstredného divadelného režiséra.
Reakcie na jeho broadwayský debut boli rozpačité. Denník Washington Post napísal, že v úlohe arogantného Franka Fingera rýchlo vyčerpal svoje komické schopnosti, magazín Variety pripustil, že to síce trochu prehnal, ale rozhodne cítiť, že vyrástol z nohavíc Harryho Pottera.
„Nečítaj recenzie,“ odkázal mu Daniel Radcliffe, predstaviteľ malého čarodejníka. Hru síce nevidel, ale vlani zašiel na inscenáciu Mojo do londýnskeho West Endu a Rupert bol podľa neho v úlohe drogovo závislého člena gangu fantastický.
Inscenácia It's Only A Play. Zľava Rupert Grint, Megan Mullally, Matthew Broderick, Nathan Lane a Stockard Channing. FOTO: SITA/AP
Ani neviem, koľko mám na účte
Tvár Ruperta Grinta patrí vďaka filmom o Harrym Potterovi medzi najznámejšie na svete. Prejsť z jednej strany ulice na druhú mu trvá dvakrát tak dlho ako obyčajnému smrteľníkovi a za desať rokov v koži Rona Weasleyho zarobil toľko peňazí, že nemusí pracovať do konca života.
Jeho majetok má podľa internetu hodnotu zhruba 24 miliónov libier, vlastní tri nehnuteľnosti a jedno zmrzlinárske auto.
„Mám skutočne podivný vzťah k peniazom,“ tvrdí. „Ani neviem, koľko ich vlastne mám.“ Honoráre, ktoré za nakrúcanie dostával, boli preňho také absurdné, že radšej nechcel počuť presné číslo.
„Som v podstate bezstarostný typ, taký bonviván, nemám prehnané ambície,“ vysvetľuje. Počas nakrúcania ho najviac trápilo, že nemohol vyštudovať vysokú školu, ale aj to, že sa s ním všetci priatelili pre peniaze alebo pre slávu.
„Mal som s tým zlé skúsenosti, školu som opustil v siedmom ročníku, čiže v čase, keď sa vytvárajú kamarátstva.“ Vždy mu chvíľu trvalo, kým zistil, či je dotyčná osoba úprimná, alebo má postranné úmysly. O randení s dievčatami ani nehovoriac.
„Žili sme v akejsi bubline, ktorá menila spôsob, akým sa k nám ľudia správali a rozprávali s nami. Chránila nás, ale súčasne izolovala,“ vysvetľuje. Ani jedného z nich nepostihol „osud detskej hviezdy“, hoci Rupert so smiechom poznamenáva, že ešte stále je na to čas. „Vždy sme veľa pracovali a nemali príležitosť vystrájať hlúposti, možno preto,“ rozmýšľa.
