Jeho meno bolo najviac spojené s vydavateľstvom Mladé letá a Radošinským naivným divadlom.
Zomrel Sveťo Mydlo – správa, ktorá obletela cez víkend mobilné telefóny jeho priateľov, nebola neočakávaná. Vynikajúci výtvarník dlhé roky zápasil s ťažkou chorobou. No hoci jej víťazstvo stále hrozilo, zasiahlo ako bolestné prekvapenie nielen jeho najbližších, ale aj široký okruh jeho spolupracovníkov a priaznivcov, dospelých aj deti.
Z fantázie mu neubudlo
Bol o desaťročie mladší ako moja generácia, Školu umeleckého priemyslu u profesora Rudolfa Filu absolvoval v čase, keď už umenie netyranizoval socialistický realizmus. Umelecký rast v rovnakom duchu pokračoval na VŠVU (prof. Peter Matejka). Takzvané zlaté 60. roky sa skončili, prišla normalizácia, no preňho už natrvalo ostala tvorivá sloboda jediným vyznaním. Bola ním nielen vtedy, keď sa ju ako výtvarný redaktor Mladých liet usiloval ustrážiť aj pre iných, ale aj a najmä vtedy, keď realizoval svoje vlastné tvorivé zámery. Vedel ju vychutnávať ako maliar, ilustrátor aj dizajnér. Radi s ním spolupracovali spisovatelia aj divadelníci. Dýchne na nás napríklad aj vtedy, keď vstúpime do Mestskej knižnice v Piešťanoch, ktorej celý areál poznačil jeho výtvarný rukopis.
Práve v Piešťanoch som sa s ním stretol naposledy. Vydavateľstvo Buvik tam prezentovalo našu poslednú spoločnú knižku Uspávanka pre Martinka. Pod Sveťovou fotografiou v knihe boli moje verše „Čím maľujem? Vodu miešam s tichom. Sleduj ma so zatajeným dychom.“ A bola to skoro pravda – vydavateľka a zostavovateľka knihy Marienka Števková mi pošepkala, že počítačová technika, ktorou bola kniha ilustrovaná, súvisí so Sveťovými ubúdajúcimi silami. No táto informácia bola v úplnom rozpore s bujarou fantáziou ilustrácií – z tej neubudlo ani zamak. A aj on osobne, síce pochudnutý, sa pokojne usmieval a ani zamak nedával znať, že sa tou knižkou so mnou lúči. Rozlúčil sa však. Voda s tichom je pomiešaná. Dych zatajený.
Sláva s úvodzovkami aj bez nich
Radošinské naivné divadlo, s ktorým ho spájalo priateľstvo aj výtvarná spolupráca, uviedlo deň pred jeho smrťou hru Sláva. Jej názov treba chápať v úvodzovkách - a predsa aj bez nich. Aj keď je totiž „sláva poľná tráva“, veľkosť odkazu umelcov, akým bol on, to príslovie nezmenšuje. Nositeľ Ceny Ľudovíta Fullu zanechal dielo, ktoré budeme mať my aj naši potomkovia ešte dlho pred očami.
