Na Slovensko priniesla radosť a dobrú náladu v duchu svojho hitu Je veux. Francúzska speváčka Isabelle Geffroy preslávená pod umeleckým menom ZAZ cez víkend koncertovala v Bratislave a počas nášho rozhovoru potvrdila, že aj v zákulisí neformálna a spontánna tak ako na javisku.
Koľko z vás je vo vašich textoch?
„Vo väčšine pesničiek som to ja. A v pesničke, kde spievam o prostitútke, sa ňou trochu stávam ako herec, ktorý je svojou postavou. Hľadám vždy v sebe niečo, aby som mohla byť pravdivá.“
„Vitajte v mojom svete," spievate vo svojej najznámejšej piesni Je veux. Aký je ten váš svet dnes?
„Peniaze pre mňa nie sú istotou, ale možnosťou niečo urobiť. Mojou hlavnou motiváciou je rozvíjať sa a robiť potešenie. To je najdôležitejšie. V Paríži som veľmi rýchlo začala hrať v jednom kabarete, každý deň, od jedenástej večer do piatej ráno. Po niekoľkých mesiacoch som sa už cítila ako úradníčka, už som sa tam nič viac nemohla naučiť. Bola som z toho čoraz smutnejšia, a hoci som nevedela, ako inak sa uživím, nemohla som zostať. Ak by som zostala, aby som vedela zaplatiť nájomné, nikdy nenatrafím na možnosti, ktoré ma čakali inde. Peniaze môžu byť aj prekážkou, pre ktorú nerealizujeme niektoré veci.“
Vďaka tomu ste sa dostali dokonca až na Sibír?
„Bolo to bláznivé. V polovici decembra som zažila zimu, akú som predtým vôbec nepoznala. Ale kontrast medzi chladom prostredia a vrúcnosťou ľudí bol obrovský. Navonok vyzerali tvrdo, ale keď ste prišli k nim domov, boli vrúcni, skutočne šťastní, že si nejakí Francúzi dali námahu, aby za nimi prišli. Stále spomínam na dedinky pri Chabarovsku či Novosibirsku.“
Vy ste sa nebáli hrať ani na parížskych uliciach. Aká to bola skúsenosť?
„Mala som priateľov, ktorí práve prišli do Paríža, a tí navrhli, aby sme skúsili hrať na ulici. Strávili sme tam viac ako rok. V tom istom období mi navrhli, aby som vydala cédečko. Paradoxne, ja som na to vôbec nemyslela. Hrala som na koncertoch, skúšala pesničky, ale neviem prečo, nenapadlo mi vydať album. Je to bizarné, ale je to tak. A potom – po vydaní albumu ZAZ – to celé vybuchlo.“
Prečo ste nový album venovali najväčšiemu klišé na svete – Parížu?
„Treba hľadať paradoxy vo všetkom, čo robíte. Chcela som potešiť tých fanúšikov, ktorí si už dlho žiadali album starých šansónov, a zároveň som chcela urobiť niečo džezové. Zdalo sa mi, že je to dobrý kompromis, poďakovať sa Parížu, ktorý naštartoval moju kariéru. Keď chodím do zahraničia, sále mi opakujú Paríž, Paríž. Paríž. Tak som si povedala, dobre, urobím to a tento nápad sa stretol so všeobecným nadšením.“
Prečo je vo výbere aj pesnička Dans mon Paris?
„Je to jediná pôvodná skladba a hovorí o Paríži, ktorý je mi bližší než Eiffelovka či Montmartre. Sú to obyčajné štvrte, v ktorých sa miešajú kultúry. Blší trh v Saint-Ouen či Ménilmontant. Žijú tam ľudia rôznych národností, všetko je tam zmiešané, ešte aj architektúra, ktorá prechádza z jedného storočia do druhého.“
Narodili ste sa v Tours. Bolo vaše stretnutie s Parížom príbehom lásky?
„Vzťah k Parížu býva protirečivý. Milujete ho, nenávidíte, presne tak, ako sa to deje vo vzťahu. Chvíľu je to krásne, chvíľu zas hrozné, ale niečo vás k sebe priťahuje. Do Paríža som prišla, lebo ma nesmierne vábila jeho energia. Mala som pocit, že je plný možností, kontaktov, ktoré mám získať, zaujímavých ľudí, ktorých mám stretnúť. Vôbec ma nesklamal. Všetko závisí od vášho postoja, pohľadu na veci.“
Mysleli ste niekedy na to, že by sa vaše interpretácie piesní o Paríži mohli stať slávnejšími ako originály?
„Nemyslím si to. Ak niečo robím, tak preto, že mi to jednoducho robí radosť. Neporovnávam sa.“
Pesničku Sous le ciel de Paris kedysi preslávila Edith Piaf. Vaša verzia sa mi veľmi páči.
„Je veľmi slovanská, však? Strávili sme týždeň na sústredení, snažili sa rozoberať melódie a rytmy, až z nich pomaly nič nezostalo. Hrali sme, hrali, až odrazu z toho vyšla úplne neuveriteľným spôsobom táto verzia. Aj na nahrávke je dobrá, ale na živom koncerte vynikajúca.“
Ďalší album bude tradičnejší alebo provokatívnejší?
„To ešte vôbec neviem, ale budem to určite stále ja. Baví ma robiť mix. Možno aj niečo minimalistické, viac akustické, všetko je ešte otvorené.“
Čo robíte pre svoj hlas?
„Ak máte unavený hlas, je najlepšie dobre sa vyspať. Mám veľa energie, tomu zodpovedá aj môj trochu rockový prejav. Rada kričím, rada nahlas spievam.“
Po čom ešte túži autorka celosvetového hitu?
„Rada by som založila nadáciu pre alternatívne vzdelávanie. Myslím, že s ním máme veľký problém a že sú aj iné možnosti, ako vychovávať deti.“
V čom by malo byť iné?
„Mali by sme dať do základov našich vzťahov skutočné hodnoty, aby sme nevychovávali len vojačikov ekonómie, ktorí sú nestále v konkurencii jeden s druhým. Súčasný systém vôbec nefunguje, sama som ním veľmi trpela, lebo je nastavený len na jeden typ dieťaťa, ktoré sa rozvíja intelektuálne. Lenže potrebujeme manuálne pracujúcich aj umelcov. Bola by som rada, ak by sa deti učili robiť spoločné projekty.“
Príjemná pesničková divoška
Bol to nádherne energický večer, ktorý celý stmelil speváčkin skvelý, tak trocha uličnícky výraz pestrofarebne škálovaného hlasu, ktorý akcentuje rozkošne melodická francúzština, nesúca skutočné texty „o niečom“.
Pre ZAZ je typické, že si jediným gestom dokáže získať na svoju stranu vypredanú sálu. Tak to bolo aj v bratislavskej Aegon Aréne (NTC centrum). Úvod koncertu so šamanským bubnovaním speváčky navodil excelentne vyčerpávajúcu atmosféru, ktorá svojou energiou pripomenula „nekonečné“ koncerty Bruce Springsteena. Hoci ZAZ práve vydala nové CD, venované Parížu, z tejto kolekcie zaznela len pilotná skladba Paris dera tourjours Paris. To však vôbec nevadilo, lebo intenzita jej produkcie zloženej z predchádzajúcich nahrávok na tom vôbec netratila.
ZAZ príjemne prekvapuje širokým záberom a pestrou dramaturgiou. Nechýba jej diskrétny príklon ku komerčnejšiemu kultivovanému popu (On Ira, Dans ma rue), vystopujeme vaudevillové námety (Gamine) a veľmi jej sedia filigránske swingovky (Minor Swing, Les passants). Moderne ponímané variácie na klasický piafovský šansón (Déterre, Si, La Lune), folková pesnička (La Lessive) alebo pieseň o odpore ku konzumnému spôsobu života, ktorú pre ňu zložil Kerredine Soltani (Je veux).
Svoje pesničky síce odmieta spájať s reklamou, ale na koncertoch propaguje Collibris - spoločenstvo roľníka, ekológa, mysliteľa a spisovateľa Pierre Rabhima v skladbe La révolution des colibris. „Nemusíme všetko zdevastovať, aby sme si viac užívali. Nepotrebujem luxusné auto a nemusím bývať v najluxusnejšej štvrti, keď za roho spia ľudia v papierových krabiciach,“ dodáva k pesničke ZAZ.
Zdravo drzá francúzska pesničkárka novej generácie Isabelle Geoffroy je hudbymilovnej verejnosti známa viac pod umeleckým menom ZAZ (34). Svoju profesionálnu dráhu naštartovala takmer kozmickou rýchlosťou doslova rovno „z ulice“ – okrem tréningov bojového umenia kung – fu a štúdia hry na husle, gitaru, klavír a zborového spevu na konzervatóriu totiž veľmi často vystupovala s pouličnými džezovými a folkovými kapelami na Montmartre, v kabaretoch aj baroch.
„Ulica bola vždy moje prostredie. Človek tam zažije najlepší kontakt s publikom a hlavne si vypestuje reálny vzťah k peniazom, hoci len v klobúku,“ vravela neskôr šokovaným novinárom už ako /ne/vážna „celebrita“. Na inzerát sa dostala k rešpektovanému skladateľovi Kerredine Soltanimu, ktorý hľadal speváčku „s chrapľavým a trocha potlčeným hlasom.“ Očarenie bolo vzájomné a jej debutová eponymná nahrávka s celoeurópskym hitom Je veux zaznamenala platinový úspech nielen v domácom Francúzsku, ale vďaka neohraničenosti internetového YouTube aj v Nemecku, Belgicku a ďalších krajinách, kde zaznamenali zvýšený záujem tínedžerov o výučbu francúzštiny.
V roku 2010 sa Zaz stala najhranejším francúzskym interpretom v zahraničí a momentálne je pravdepodobne najvýraznejším ambasádorom domácej hudby. Bojuje s hudobnou globalizáciou, ktorá sa v očiach Francúzov rovná amerikanizácii. Koncerty má vypredané a v priebehu predchádzajúcich dvoch ročníkov festivalu Colours of Ostrava bolo možné vidieť jej strhujúce vystúpenia, ktoré boli správne namiešanou zmeskou tradične šansónového prístupu k skladbám mixovaných energickým cigánskym džezom a rockom s okúzľujúcimi melódiami.
A po druhom, extrémne úspešnom CD Recto Verso, jej práve vyšla pocta centru bohémy Paris v produkcii svetoznámeho Quincy Jonesa. Očakávanie prvého koncertu na Slovensku bolo preto skutočne napínavé.
Pavel Malovič
