Keď v lete začala po dlhej pauze talianska sopka Stromboli opäť chrliť lávu, bolo to aj potvrdenie vtedy už známej správy roka na českej hudobnej scéne – že sa rovnomenná skupina znovu postaví na pódium. „Niekto nám trochu navŕtal sopku, uvidíme, čo budeme chrliť my,“ smeje sa MICHAL PAVLÍČEK. Gitarista a skladateľ sa opäť dal dokopy so starou partiou a okrem veľkého koncertu stihli pripraviť aj úplne novú nahrávku.
Ako vlastne štvrtkový večer v pražskej O2 aréne sami nazývate? Comeback, reunion alebo ako?
„Bude to spomienkový koncert. Vznikol na základe veľmi veľkých reakcií našich fanúšikov, ktorí sa často pýtali, či ešte niekedy spolu niečo neurobíme. Keď sme predvlani urobili turné s Pražským výběrom, vystupňovalo sa to. Potom prišlo 30. výročie založenia Stromboli a seriózna ponuka od O2 arény, ktorá nás zbavila všetkých producentsko-sponzorských vecí. Vtedy sme to začali vážne pripravovať.“
Väčšinou sú muzikanti radi, keď sa dokážu vrátiť k starým piesňam, vy ste si k tomu ešte pribrali nahrávanie nového albumu. Radi si komplikujete život?
„Chcel som ten večer nejako obohatiť, aby to nebolo len listovanie v starom fotoalbume. Začal som rozmýšľať o novej platni, ktorá by zároveň bola mostom cez minulosť do súčasnosti.“
Hudobné comebacky majú rôzne podoby. Niektoré už dopadli aj veľmi zle.
„Niekedy je fakt lepšie nechať to tak, v minulosti a spomienkach. Ľudia spomínajú radi, vždy pritom trochu omladnete. Keď vyjdete znova na pódium ako pupkatý dedo a snažíte sa hrať ako dvadsaťročný, môže to skutočne dopadnúť všelijako (smiech). U niektorých comebackov zohráva veľkú úlohu finančná motivácia, čo však nie je náš prípad. Berieme to ako výzvu, nová platňa je také naše súčasné vyznanie. Pre ľudí to určite bude zaujímavá konfrontácia, uvidia, že nechceme len oživovať mŕtvolu, ale aj naznačiť nejakú víziu do budúcnosti. Koncert bude mať okolo dve a pol hodiny. Zaznejú všetky najpodstatnejšie staré veci plus 4-5 nových piesní.“
Aké to bolo znovu naskočiť do starých pesničiek Stromboli? Pri comebacku Pražského výběru ste sa celkom zapotili.
„To bola makačka, ale išlo o tridsať koncertov. Stromboli má zatiaľ v pláne len jeden. Pravidelným hraním sa všetko pevne usadí, kým v tomto prípade musíme ísť rovno na vec. Party v Stromboli sú dosť náročné a ja už nemám také pohyblivé prstíky ako kedysi. Na konci 80. rokov kapela fungovala ako mašina, po dvadsiatich koncertoch mesačne sme boli perfektne zohratí, teraz sa tú mašinu znovu snažíme nakopnúť na skúškach. Naposledy sme spolu hrali v roku 1996.“
Budete hrať staré albumy čo najvernejšie alebo ste museli niečo upravovať?
„Nie je to jednoduché, ale snažíme sa všetko zachovať. Niektoré veci sú dnes takmer nehrateľné, ale o to väčšiu máme snahu popasovať sa s nimi. Človek už v šesťdesiatke nedá stovku za desať sekúnd, možno budeme na konci veľmi zadýchaní (smiech). Priestoru na improvizáciu tam príliš nie je, ideme podľa platní. Hudba je daná a veľmi členitá. Ale na skúškach to znelo dobre, aj Bára je vo forme a hoci už má hlas posadený nižšie, zvláda pôvodné polohy.“
Kedy ste vlastne stihli pripraviť nové nahrávky? Zbierali sa postupne nápady alebo to prišlo naraz?
„Z hľadiska hudby nebol problém, Stromboli je moje dieťa, mám ho stále v sebe. Problém boli texty. Predstava, že budem oslovovať rôznych ľudí, aby mi to otextovali, sa mi priečila a znovu sa hrabať v Morgensternovi už dnes nemá zmysel. Nakoniec to vyriešilo náhodné vnuknutie spýtať sa Vlasta Třešnáka. Dal mi asi dvadsať básní. Vybral som si tie, ktoré ma najviac zasiahli a dokázal som sa s nimi úplne stotožniť. Druhé kolo prišlo, keď som ich zhudobnil, nahrubo naspieval a pustil Báre. Keď sa nimi tiež nadchla, bolo jasné, že máme hotový kompaktný materiál na nový album.“
Vo štvrtok to teda bude spomienkový koncert, ale zároveň krst. Čo ďalej?
„Uvidíme, ako to dopadne. Potom má zmysel baviť sa, čo ďalej. Či je naozaj šanca na nejaký comeback v pravom slova zmysle. Viem si predstaviť, že by sme si mohli zahrať na festivaloch ako Colors of Ostrava, ak o nás bude záujem. Všetko je otvorené.“
Stromboli ste založili, keď mal Pražský výběr zákaz. S novou kapelou vás však komunisti pustili aj do zahraničia. Brali ste to ako satisfakciu?
„Stromboli nebola náhrada za Výběr. Bola to moja úplne iná poloha, než akú som dával do Výběru. Kým tam som viac splavoval dravú rieku na spoločnom člne, v Stromboli som bol viac sám za seba a skôr lietal v oblakoch. Asi ťažko by Kocáb spieval pesničky typu Košilela. Táto kapela vznikla v komplikovanom období – okrem toho, že všetci sme mali depresiu pre zákaz Výběru, mne ešte navyše zomierala mama. Hľadal som únik. Skladal som si do šuplíka a snažil sa v hudbe odpútať od hnusnej reality, ktorá tu vládla. Preto hudba Stromboli stojí najmä na atmosférach a dlhších, členitých plochách. V roku 1988 nás videl holandský promotér, ktorý bol nadšený a urobil nám ponuku na desať koncertov po západnej Európe. Tvrdil, že sme originálni a môže to zafungovať. Chcel do nás normálne zainvestovať a pracovať s nami ďalej. Poslal ponuku na Pragokoncert, kde to zmietli zo stola. Mali sme totiž podobnú nálepku ako Výběr a začali sme hrávať rok predtým, než sa skončil zákaz pre Výběr. Stromboli síce bola úplne apolitická kapela, ale rôzne tlaky sme stále cítili. Toto boľševikom nikdy nezabudnem.“
