Bludičky na ceste po Európe trochu blúdili

Naši divadelníci mali možnosť spolupracovať so špičkovou nemeckou scénou. Škoda, že táto dobrá správa nie je korunovaná aj dobrou inscenáciou.

Umenie starnúť – projekt podporovaný Európskou úniou si nemohol zvoliť univerzálnejšiu tému. Staroba čaká na všetkých – na východe aj západe.

Základná situácia hry, ktorú berlínsky Deutsches Theater objednal u mladej autorky Nino Haratischwiliovej, je príznačná pre mnohé nemecké či rakúske domácnosti – osamelú právničku (Gabriele Heinz) odkázanú na lôžko opatruje slovenská žena (Emília Vášáryová). Nervozita a bezmocnosť starnutia je povedomá mnohým, to sa ukázalo aj na živých reakciách divákov pri niektorých zo života odpozeraných scénach. Sympatická bola aj snaha autorky ukázať, že starí ľudia snívajú azda ešte intenzívnejšie ako mladí.

Na oslovenie do projektu Haratischwilliovú kvalifikovali nielen jej úspechy na nemeckom literárnom poli, ale aj jej dvojdomosť. Pochádza z Gruzínska a žije v Nemecku. Téma jej hry sa však rozrástla neúmerne ku komornému charakteru projektu, čo spôsobilo záverečné rozpaky nad výsledkom.

Na živote Slovenky Natálie totiž autorka chcela predstaviť pomaly celú históriu našej krajiny, od disidentov až po albánskych imigrantov.

Ak jej dielo nenaplnilo očakávania, tak jednoducho preto, že načrela do tém, o ktorých sa ťažko píše, aj tým, čo život za socializmu zažili na vlastnej koži.

Bez reálnej skúsenosti postavy bývalej klaviristky, ktorá v mene kariéry zradila disidentského otca, a jej manžela – agenta KGB, jednoducho museli zostať v polohe klišé. Aj o samotnom starnutí písala mladá autorka síce poeticky, ale pomerne povrchne.

Zo strachu, že diváci nepochopia, rozprávajú postavy svoje spomienky do obecenstva, mŕtvy manžel vstupuje na scénu v bielom obleku ako nejaký Hopkirk.

Podľa recenzie Emília Vášáryová aj Dušan Jamrich hrajúci aj v nemčine pri premiére v Berlíne tamojších divákov zaujali. Škoda, že nemohli rozvinúť herectvo na kvalitnejšom texte.

Osud tejto koprodukcie je istým spôsobom príznačný. Za 25 rokov sme si v európskom divadle nevybudovali takmer žiadnu pozíciu. A tak nečudo, že aj pri medzinárodnom projekte za nás hovoria iní so všetkými nedôslednosťami, nepochopeniami a zjednodušovaniami, ktoré k takejto situácii patria.