Výnimočné organizačné schopnosti si „Zogatka“ preniesla z moravskej neoficiálnej hudobnej scény aj do svojho nezabudnuteľného pôsobenia v Českom centre v Bratislave.
„Brzo na mně přijde řada,“ obáva sa skupina E v texte svojej piesne z roku 1988. Rovnako sa volá aj album, ktorý prostredníctvom súčasných kapiel reinterpretuje hudbu a texty skupín, ktoré boli a sú zásadné pre brniansky hudobný život 80. rokov (Dunaj, E, Happyend, Odvážní bobříci, Ošklid, Ještě jsme se nedohodli, Podchodem vchod, Z kopce). Pred troma rokmi ho krstila Lenka Zogatová, dobrá víla brnianskej kultúrnej alternatívnej scény z konca normalizácie, no po pondelku sa tento názov tlačí na myseľ v úplne inej, desivej súvislosti.
Lenka Zogatová v pondelok zomrela, mala 58 rokov a posledné mesiace márne a bolestivo bojovala s nevyliečiteľnou chorobou. Hoci to jej blízki vedeli, bolo ťažké sa zmieriť s odchádzaním ženy, ktorá nepoznala argumenty typu nemožné či nedá sa. Vďaka tomu a osobnej odvahe sa jej podarilo vytvoriť v osemdesiatych rokoch v Brne enklávu vnútorne slobodných umelcov, hlavne hudobníkov.
Druhý pokus ŠtB prekazila
Ako dramaturgička kultúrneho domu Na Musilce dokázala suverénne kľučkovať medzi prekážkami, ktoré režim staval proti mladým nezávislým kapelám, zázračným spôsobom organizovala koncerty, na ktoré si len málokto trúfol. A keď to nešlo v Brne, na rad prišli tajné koncerty v okolitých dedinách.
Legendárne je jej galačíslo, keď si zmyslela usporiadať v roku 1985 neoficiálny koncert západnej rockovej superhviezdy Nico. Keď sa táto ikona svetového rocku, preslávená aj vystupovaním s Lou Reedom a jeho Velvet Underground, spolupracovníčka Andyho Warhola či milenka Jima Morrisona, vracala cez Československo do Nemecka, Zogatová nezaváhala. Pre Nico bola ponuka neplánovane vystúpiť v Brne samozrejmá, no ťažko jej bolo vysvetliť, prečo treba koncert organizovať načierno.
Za dejisko vybrala Zogatová krčmu na brnianskom predmestí Kníničky, kde domácim povedala, že tu zahrá istá kapela z Jihlavy so speváčkou, ktorá má texty v angličtine. Nápad, ktorý sa zdal holým nezmyslom, sa podarilo vďaka dokonalej konšpirácii premeniť na zázrak a slávna Nico spievala v bizarných kulisách pod krepovými girlandami z predošlého hasičského bálu. Zopakovaniu tohto husárskeho kúsku na druhý deň v Prahe už Štátna bezpečnosť zabránila.
So sídlom vo Véčku
Zogatka, ako ju všetci volali, svojou energiou nešetrila ani po páde režimu. Značnú časť osobného a pracovného života potom strávila v Bratislave, kde najskôr ako dramaturgička a po pauze ako riaditeľka Českého centra nielen sprostredkúvala import českej kultúry na Slovensko, ale pomáhala etablovať sa mnohým mladým slovenským umelcom. Najskôr mala svoje hojne navštevované sídlo v bývalom Véčku, ktoré sa tak opäť načas stalo srdcom i mozgom dobrých nápadov. Lenka bola v plnej sile, organizačnej i spoločenskej.
Popri hudbe sa jej ďalšou vášňou stali podujatia slam poetry, ktoré pripravila napríklad aj pre festival Colours of Ostrava či trenčiansku Pohodu. A stihla si zahrať aj v niekoľkých filmoch ako Rozkoš, Protektor či Alois Nebel.
Svojrázny životopis
Jej druhý príchod do Bratislavy pred dvoma rokmi bol doslova kultúrnou udalosťou, hoci ona ho okomentovala veľmi svojrázne: „Najaktívnejší vek som prežila počas normalizácie, mala som veľa energie, tak som organizovala ilegálne koncerty. Kolaborovala som s dobou, pretože som oficiálne pracovala v kultúrnych zariadeniach. Organizovala som aj koncerty na Rockfeste. Po práci, hovorilo sa tomu záujmová umelecká činnosť, som čiastočne pracovala proti režimu. Tie rozpory vo mne asi zostali, stala som sa riaditeľkou Českého centra na Slovensku.“
Prišla opäť s množstvom pozoruhodných projektov, no stihla byť už len pri zlomku z nich. Akoby všetku tú nepredstaviteľnú energiu venovala ľuďom okolo seba a uskutočňovaniu ich veľkých snov či zdanlivo len malých povinností.
Tak si na ňu včera spomínal aj brniansky herec a režisér Břetislav Rychlík: „Lenku som spoznal v roku 1982 a hneď som mal šťastie zažiť jej mimoriadne schopnosti. Zorganizovala bábkové predstavenie Jána Sedala, s ktorým som potom mal ísť do Prostějova odohrať inscenáciu HaDivadla. Trochu sme sa však zdržali v krčme a autobus nám ušiel. Lenka okamžite zastavila prvé nákladné auto a presvedčila šoféra, ktorý vôbec nemal v pláne ísť do Prostějova, aby nás tam odviezol. Všetko sa to udialo tak rýchlo, že sochár Jan Šimek, ktorý bol s nami v tej krčme, zistil až po štvrťhodine, ako nám potom povedala Lenka, že tam nie sme. Kde sú? Kam zmizli? pýtal sa nechápavo. Kde je, kam zmizla? pýtam sa teraz ja. Ale viem, že Zogatka už netrpí a je v pokoji.“
