Keď na Sitno pred viac ako polstoročím chodieval maľovať Edmund Gwerk, nebolo to nič nezvyčajné. Pre mladého autora, ktorý na maľovanie používa počítač, to však bola nevšedná skúsenosť.
Pracuje s digitálnymi technológiami, ale aj s obyčajným štetcom a plátnom. Vytvára objekty aj inštalácie, no hovorí, že je v prvom rade maliar a najviac ho baví krajina a ruiny.
Obrazy, ktoré robí, často vystavujú diváka pochybnostiam, či to, čo vidí, je skutočné. Často pritom ide ešte ďalej a pýta sa, čo je vlastne podstatou skutočnosti a ako ju ovplyvňuje forma, ktorá o nej hovorí.
Všetky hry, plány, koncepty, ba dokonca aj digitálne hračky a aplikácie išli bokom, keď Dominik Hlinka vyšiel na najvyšší bod Štiavnických vrchov. V starej rozhľadni, ktorá počas leta slúži ako bufet, strávil tri týždne.
Nevedel si predstaviť, čo od tejto nezvyčajnej umeleckej rezidencie očakávať, a to je zároveň to jediné, čo sa mu podarilo predvídať správne. „Bol to veľmi silný zážitok a zároveň aj boj,“ hovorí mladý maliar po návrate zo Sitna. Zatiaľ sa vrátil iba fyzicky, hlavou je vraj stále tam hore.
Keď je krajina 3D
Všetko sa začalo v lete, keď pracoval na Banskej St a nici. V tom čase tam boli na rezidencii Klaudia Kosziba aj Marek Chmiel. Raz večer sa spolu vybrali na Sitno, pozrieť si západ slnka. Ostali tam do rána a vyčkali, kým slnko opäť nevyšlo.
„Bol to mimoriadne silný moment. Vtedy vzišiel nápad, že by bolo skvelé prísť tam a maľovať. Dokonca som vtedy vyslovil aj názov KraftGwerk, ktorý napokon rezidencia dostala,“ vysvetľuje Hlinka.
Vtedy to bol ešte len nápad, no Zuzana Bodnárová a Svätopluk Mikyta zo združenia Štokovec, ktoré prevádzkuje Banskú St a nicu, ho videli reálne. Pre čerstvých absolventov, akým bol aj Dominik, majú totiž typ rezidenčného pobytu s názvom Aklimatizácia. Zavolali mu a on sa začal pripravovať na výstup.
„Veľmi som sa tešil, nemal som dovtedy možnosť sústrediť všetok čas iba do tvorby. Zdalo sa mi to priam ideálne, že budem môcť tri týždne iba maľovať,“ hovorí.
Lákala ho predstava, že predlohu zrazu bude mať všade navôkol. Zo Sitna je totiž krásny výhľad takmer na všetky strany, ak je dobrá viditeľnosť.
Ateliér v rozhľadni.
Krátke dni, dlhé noci
„Ak“ v predošlej vete má svoje opodstatnenie. Nebolo to však iba počasie, vďaka ktorému išlo všetko trochu inak. Viditeľnosť bola skvelá – prvé dva dni. Potom sa zatiahlo a Sitno na väčšinu ostatných dní pohltila hmla.
„Ani času na maľovanie vlastne nebolo veľa. Slnko zapadalo o štvrť na päť, potom prišla nekonečná, desivá tma. Ja som pritom typ, ktorému sa dobre robí v noci, tu sa mi však úplne otočil režim. Vstával som pred východom slnka, aby som išiel maľovať,“ spomína Dominik.
V niektoré dni však neurobil takmer nič. Nielen pre počasie, ale aj pre akýsi zvláštny vnútorný pocit. „Prvýkrát som sústredene pracoval v plenéri a bojoval som s maľbou. Zdalo sa mi, akoby som nikdy predtým nemaľoval a bolo to naozaj ťažké – vracať sa v etapách k motívu, obmedzovaný konkrétnym časom, svetlom a priestorom.“
Doteraz pracoval úplne iným spôsobom – predlohu na maľovanie si starostlivo pripravoval v počítači, vytlačil a postupoval podľa nej. Teraz mal pred sebou krajinu v 3D formáte. „Niekedy som zatváral jedno oko, aby sa mi obraz sploštil. Obraz predo mnou zrazu nemal žiadne hranice a neustále sa menil. Maľoval som, čo som videl, no na každú maľbu malo vplyv aj to, ako som to celé prežíval,“ hovorí.
Dominik Hlinka v posledný deň trojtýždňovej rezidencie na Sitne .
Digitál išiel bokom
Doniesol si so sebou aj dve tlačiarne a veľký tablet, keďže bežne pracuje s digitálnou maľbou. Tu mu to však nešlo. Urobil zopár náčrtov, ale všetko zahodil. Nie však preto, že by používanie technologických hračiek či digitálnej maľby bolo preňho nástrojom manipulácie reality, ktorá bola zrazu až príliš skutočná na akékoľvek zásahy.
„Som realistický maliar. Nemám pocit, že by som svojimi maľbami chcel diváka zavádzať. Maľujem to, čo vidím a ako to vidím. Akurát, že ma pritom baví práca s materiálom a rôznymi prístupmi – pri každom novom projekte premýšľam, ako to namaľovať, až z toho napokon vzniká akási schizofrénia. Každý projekt vyzerá, akoby ho robil niekto iný,“ vysvetľuje.
Edmund Gwerk, Galéria Jozefa Kollára.
Minulosť a súčasnosť
Podobne to dopadlo aj na Sitne – jednotlivé kresby a maľby vraj tiež vyzerajú odlišne. Zatiaľ sa nedajú vidieť. Sú na St a nici, potrebujú odstup a ďalší výskum. Nie je náhoda, že rezidencia dostala názov KraftGwerk. Odkazuje na štiavnického maliara Edmunda Gwerka, ktorý na začiatku 20. storočia tiež maľoval na Sitne.
„Keď som maľoval, nemohol som naň nemyslieť, no primárne mi nešlo o jeho tvorbu. Išlo o to preniesť videné do maľby a až následne budeme môj súčasný pohľad konfrontovať s jeho dielami,“ hovorí Dominik.
Výstava by mala byť na budúci rok v Galérii Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici. Jej súčasťou možno budú aj zápisky a poznámky, ktoré vznikli v rozhľadni, kde mal Dominik Hlinka zázemie.
„Boli tam ťažké podmienky – všetko je mi teraz vzácne – teplo aj svetlo v ateliéri. Zvláštne však bolo, že najviac som bojoval so svojimi myšlienkami. Ešte neviem posúdiť, či vlastne bolo dobré mať toľko času na premýšľanie,“ hovorí. „Zároveň som si uvedomil, že je mi dobre aj samému. Predtým som sa samoty trochu desil, ale teraz mi to bolo celkom sympatické.“
