Ťažiskovým materiálom repertoáru slovenskej „matky folku“ Zuzany Homolovej boli odjakživa úpravy slovenských ľudových balád. Na svojej púti hudobným časom ju, paradoxne,m objavil český pesničkár Jaroslav Hutka a s jej originálnymi prezentáciami priviedol do legendárneho pražského zoskupenia folkových individualít Šafrán.
Po jeho nútenom rozpade hrala v bratislavskom divadielku U Rolanda (s Jarom Filipom a Petrom Belanom), koncertovala a nahrávala ako sólistka alebo spolu s osobnosťami folku (Slnovrat, Vladimír Merta, Jan Hrubý, Vlasta Redl), rocku (skupiny Tagore, Longital) a džezu (Jiří Stivín).
Vlastné kompozície prezentovala vo výraznejšej miere nahrávkami Čas odchádza z domu (Opus 1989, Galén 2011) a Homolová & Sitvín (Opus 1991, Bonton 1996). K tejto línii sa opäť vyzreto vracia aktuálnym CD Medzi dvomi prázdnotami (Slnko records) a dokazuje nielen svoju schopnosť neustáleho muzikálneho vývoja, ale aj akceptovanie moderných postupov, neobvyklých harmónií s džezovými „nástrelmi“, prelínania žánrov a nezvyčajných aranžmánov, blížiacich sa poňatiu „novej hudby“.
V ostatných rokoch najčastejšie pracovala s viacžánrovo orientovaným gitaristom Milošom Železňákom a v triu s huslistom aj producentom Samom Smetanom (Trojka Z. H.). Železňák je však v tomto momente bližší a jeho kompozičná aj aranžérska schopnosť a inštrumentálna zručnosť posúvajú Homolovej vokálne variácie, uhrančivo nenapodobiteľný spev, priliehavo vybrané texty aj schopnosti šansónového herectva a implementáciu folklórneho výraziva do vyšších sfér.
Používanie dychových nástrojov, najmä basklarinetových fantázií (Michal Balla) v úvodnej dumke Turíce s divými makmi alebo Piesničke, kde sa prezentuje aj famózna Železňákova virtuozita s bendžom, je isté nóvum. Rovnako tak senzačný nápad s diagonálnou citarou (Popevok) alebo mandolínou (Omotaná snom). Osviežením popri poézii obľúbených autorov (Rúfus, Chuda, Haugová, Trilecová) je francúzsky text Suzanne Renaudovej s hudbou Ondřeja Škocha z kapely Chinaski a jeho projektu Prší na habry, kde Zuzana účinkuje.
K ozdobám jej nahrávok vždy patrili „krvavé“ folklórne príbehy z intímneho života, ktorých myšlienky v konfrontácii s jemným spievaním vytvárali mrazivo nádherné paradoxy, no v aktuálnej kolekcii krv prakticky netečie, ale obsah sa točí skôr okolo príbehov intímneho vnútra lásky a jej ekologických následkov na dušu (Priesvitnosť, Vlak, Prosté a ťažké ako príslovia, Vŕby).
Aj keď predchádzajúce albumy Tvojej duši zahynúť nedám a Net vekšeho rozkošu boli kritikmi označované za Homolovej doposiaľ najlepšie, novinka ich už dnes o čosi predbieha. Pôžitok umocňuje skvostne jednoduchý obal s fotkou z archívu Ľuby Lauffovej.
