V našej hudbe sa stále rodia veľké veci

Keď 8. decembra 1980 v New Yorku zastrelili Johna Lennona, začali sa organizovať rôzne koncertné spomienky. Jedna má tradíciu aj u nás.

V bratislavskom divadle elledanse sa koná piaty ročník festivalu LenOn a My. Vystúpia Longital, Soňa Horňáková, Katarzia, Daniel Hevier, Edo Klena, Peter Janků a Zuzana Homolová, pre ktorú je to špeciálny večer.

Od Trojky k Dvojke

Zuzana Homolová by mohla nahrávať častejšie, dosiaľ vydala len päť albumov, no o to väčšia sila z nich ide. A veľká bola aj zvedavosť na jej novinku. Volá sa Medzi dvomi prázdnotami a prináša zopár prekvapení.

„Pôvodne som to volala Paberky. Nie je to pekný názov, ale to slovo je veľmi írečité a celkom dobre vystihuje, o čo ide,“ vysvetľuje pesničkárka. Kto sleduje jej tvorbu, v kolekcii desiatich skladieb postrehne aj staršie veci, dosiaľ nenahrané zhudobnené básne, ktoré sú však v novom šate – najmä aranžérsky. Že ide o časozberný album, ilustruje aj obal s archívnou fotografiou od Ľuby Lauffovej.

Na aranžovaní a nahrávaní sa podieľal iba gitarista Miloš Železňák. Ďalší dlhoročný spolupracovník zoskupenia Trojka, huslista Samo Smetana sa v posledných mesiacoch intenzívne venoval skupine Banda. Základ albumu tvoria gitary, dopĺňajú ich dychy (Michal Balla) a delikátne elektronické zvuky. O tie sa postaral Tobiáš Potočný zo združenia Urbsounds.

„Objavil ho Miloš a prizval ho nahrávať celý album. Vždy ma s niečím novým prekvapili,“ hovorí Homolová.

Práve podobné spolupráce boli oživením každej z jej doterajších nahrávok. Zanechali na nich svoje rukopisy Jiří Stivín, Vladimír Merta, Vlasta Redl či Dano Salontay.

Balady musia odležať

Ďalšou, ešte výraznejšou zmenou sú texty. Namiesto obľúbených ľudových balád sú tu verše Milana Rúfusa, Mily Haugovej, Suzanne Rennaudovej plus texty Tiny Diosi a Boženy Trilecovej. „Balád mám stále plný fascikel. Potrebujú trošku odležať. Ale keď vydržali niekoľko storočí, určite to zvládnu.“

Pri textoch sa Zuzana Homolová spolieha na iných autorov, s hudbou je to inak. Nehráva cudzie skladby, ani na „lennonovskom“ večere žiadna coververzia nezaznie. No obdivuje Joan Baezovú, ktorá v októbri v Bratislave na koncerte spievala Kryla.

„Bolo to veľmi silné. Všetci dookola sme ronili slzy,“ hovorí Homolová. „Sama však nerada leziem iným do kapusty. Kedysi dávnejšie na koncertoch ľudia vykrikovali, nech zahrám Kryla, ale ne〜hrávam ho. Ani pesničky kamarátky Zuzany Navarovej, hoci ich mám tiež rada. Niekto je ochotný vyjadriť sa tak, že si niečo prevezme do svojho repertoáru, ja naopak.“

Prvá dáma slovenského folku pozorne sleduje aj mladú generáciu. Katarziu a najmä Simu Martausovú, u ktorej vidí veľa podobností. „Veľmi sa mi páči, že ju berie širšie publikum, lebo ona vie zaujať úprimnosťou,“ hovorí. „Už sa mi zdalo, že niečo také nemá v dnešnej dobe šancu. A teraz nehovorím len o pesničkách, ale aj o spôsobe života. Existuje veľa mladých, vnímavých a citlivých ľudí, ktorí robia veľké veci.“