Kritici vyčítajú postkomunistickým kinematografiám nezáujem o súčasnosť. Výnimkou, zreteľnou aj na medzinárodných fórach, je Rusko.
Slovo „Leviatan“ má tri významy. Starý zákon tak nazýva biblickú obludu – symbol chaosu, násilia a zmaru. Filozof Thomas Hobbes ním nazval štúdiu o spoločnosti, politike a vláde, spojenie moci svetskej s duchovnou, ktoré majú vládnuť ľudu a starať sa oň. A slovom „leviatan“ súčasná hebrejčina označuje veľrybu.
Všetky významy sa prelínajú, spájajú či stavajú do ironických kontrastov v novej dráme scenáristu a režiséra Andreja Zviaginceva.
Na benátskom festivale bodoval Andrej Končalovskij dokudrámou zo zapadnutej osady na severe Ruska Poštárove biele noci. Vlani sa do súťaže berlínskeho festivalu dostala dráma Borisa Chlebnikova s ironickým názvom Dlhý a šťastný život. Skupina vidiečanov chce vytvoriť farmu. Lenže na pozemok si robí chúťky miestny oligarcha. Variácia westernu Na pravé poludnie sa končí súbojom, ktorý dáva úľavu i nádej.
Vo Zviagincevovom Leviatanovi nič také nie je. K nádeji a katarzii sa divák musí prepracovať po odchode z kina.
Obluda má večný hlad
Východisková situácia Leviatana, ktorý zažiaril na festivale v Cannes, je podobná: v rozpadajúcom sa severoruskom prímorskom mestečku, v dome po predkoch žije autoopravár Kolja s mladou manželkou a pubertálnym synom z predchádzajúceho manželstva. Ich malebný pozemok padol do oka starostovi. Vyvlastnil ho „v záujme štátu“ za smiešne odškodné.
Kolja sa s tým nechce zmieriť a rozhodne sa bojovať podľa pravidiel. Neuvedomuje si, že ich určila moc svetská i duchovná. Sama ich môže beztrestne ignorovať. Majú za úlohu zbaviť zvyškov práv a síl „tých dole“. Obyčajných ľudí ako Kolja. K pravidlám patrí všadeprítomný lacný alkohol ako ďalšia z otupujúcich a odzbrojujúcich drog.
Preto je každý odpor od začiatku odsúdený na nezdar. Príbeh, všetci herci, kamera i nezameniteľná hudba minimalistu Philipa Glassa utvárajú v Zviagincevovej réžii presný, kompaktný, harmonický celok.
Nie je čas meditovať
Pred jedenástimi rokmi Zviagincev očaril poetickým mnohovýznamovým a hlboko intímnym filmom Návrat. Zopár motívov z neho nájdeme i tu, novinka je však predovšetkým proklamácia, zreteľne vyjadrený názor na stav vecí v súčasnom Rusku.
Záverečná kázeň pravoslávneho vladyku v novovysvätenom chráme sa v ničom nelíši od nedávneho prejavu Vladimira Putina: čierne nazýva bielym, lož pravdou, bezcitnú aroganciu láskou, vojnu mierom, otroctvo slobodou a nevedomosť silou.
Zviagincevov Kolja je ruský Winston Smith a Jozef K. Človek-milión, bezmocný voči silám, ktoré s ním nemilosrdne manipulujú. Silám, ktoré nechápe, o ktorých často ani netuší.
Možno opäť nastal čas na boj proti moci, no je ťažké vyhnúť sa podozreniu, že tichá meditácia na vlnkách jazera z Návratu niesla v sebe mnohonásobne viac ako vlnobitie Barentsovho mora v Leviatanovi.
