KK Bagala vydal knihu Kornela Földváriho ...až pod čiernu zem.
Mnohí pamätníci zvlášť oceňujú pôsobenie Kornela Földváriho v redakcii Kultúrneho života a v Divadle na Korze. Neskôr, počas normalizácie sa zviditeľňoval ako nositeľ pseudonymov, pod ktorými písal doslovy. Od roku 1989 sa vrátil k publikovaniu pod vlastným menom a v roku 2007 sa stal držiteľom nášho najvýznamnejšieho literárneho ocenenia Ceny Dominika Tatarku.
Namiesto zbrane lopata
Najnovšia Földváriho kniha ... až pod čiernu zem (KK Bagala) je z čias podstatne minulejších. Akoby bola venovaná historikovi Milanovi Zemkovi, z pera ktorého sa dochoval aj doslov. Földvári na konci knihy doznáva, že na jej napísanie ho nabádal práve Zemko, jeho dlhoročný priateľ, ktorý ju charakterizoval ako „smutné a občas aj smutno-veselé príbehy z osobitného aj osobitého vojenského zariadenia Československej ľudovej armády zvaného Pomocné technické prápory (PTP)“.
Pétepáci, odvedenci nesprávneho triedneho pôvodu alebo inak pochybení a podozriví mladí muži, v prvých rokoch vlády víťazného proletariátu neslúžili pri zbrani, ale pri lopate alebo krompáči. V ich oddieloch sa Földvári po zatknutí svojho otca, po vylúčení z vysokej školy a odchode do výroby vypracoval na odbornosť cestný stavebník, dekorovanú čiernymi výložkami. Tu niekde, v prvej polovici päťdesiatych rokov 20. storočia, sa v čase odohráva dej predmetnej knižky.
Na pozadí príbehu hlavného hrdinu sa striedajú historky jeho spolucestujúcich, ktorí ani nevedeli, kam spolu cestujú, a spolupracujúcich, ktorí netušili, ako dlho budú spolu nútene pracovať. V ich radoch sa človek mohol ocitnúť napríklad len za to, že niesol na koni americkú zástavu. Len niekde v úzadí tušíme ďalších zoslaných do podzemia – s päťkilovým lampášom, láskavo prezývaným medveď –, zbor vozičkárov a srdciarov a inak ťažko chorých, ktorým doktori predpisovali liečbu uhlím.
V neposlednom rade sa tu stretávame aj s charaktermi, šplhúňmi, karieristami a spomedzi nich regrutovanými dôstojníkmi, ktorí sa na celej mašinérii horlivo podieľali svojou aktívnou spoluúčasťou a dotvárali jej každodenný desivý, nepriedušne nastavený rámec. Niektorí sú charakterizovaní iba jednou dvoma vetami. „V podzemí bane Nosek v Tuchloviciach pobiehal ako besná bludička pološialený oberštajger s nepublikovateľnou prezývkou.“
Súdružka nevesta
A predsa sa tam diali aj príbehy aspoň napoly úsmevné či smutno-smiešne. Dozvedáme sa o snúbenici istého vojaka, ktorá sa prezaľúbila do cenzora ich intímnej korešpondencie: „Novopečená súdružka nevesta postúpila sťa Popoluška vo vojenskej hierarchii z uhoľného prachu po princa s dvoma hviezdami. Na výložkách.“
Je to aj prehliadka kasárenských priestorov s hustou ponorkovou atmosférou. Vychádzky boli zriedkavé a krátke. Dnu sa dostal v inom šate ako v uniforme vari len dedo Mráz z Čukotky, aj to len na Štedrý večer.
A akú mal vlastne Kornel Földvári vlastenecko-pracovnú náplň? „Vykonal základní výcvik beze zbraně a zařazen do příme uhelné těžby.“ Jeho martýrium sa končí v roku 1955. Kniha vraví o tom, ako sa to (ne)dalo vydržať. Autor spomína, že keď ho poslali šesťsto metrov pod zem, neprotestoval. Lebo vojak musí splniť každý rozkaz a sťažovať sa môže až potom, ak to prežije.
