Po úspešnom debute Ale prichádza TOMÁŠ ULEJ s ďalšou knihou aforizmov a epigramov Bodaj bi! Aby rozptýlil akékoľvek pochybnosti o jej názve, hneď na úvod dáva čitateľovi praktickú radu: „Chceš splniť svoje bodaj by? Bodaj, bi!“
Zvykne sa vravieť, že až druhá kniha ukáže skutočné kvality autora. Mali ste to pri jej príprave na mysli?
„To je celkom veľká pravda. Raz sa človeku môže všeličo podariť, je veľa autorov, ktorí to dotiahli práve po tú jednu knihu a potom koniec. Mal som to na mysli stále, keď som knihu zostavoval, ale aj tak, v čom to nakoniec človeku pomôže? Aj tak proste iba píšete, najlepšie ako viete a dúfate, že ľudia povedia: tá kniha je fajn. Ak môžem už teraz opatrne zhrnúť prvé reakcie, tak to vyzerá tak, že moju druhú knihu ľudia hodnotia ako ’vyzretejšiu’. A ešte vidím, že sa celkom dobre predáva, ešte lepšie ako prvá, čo, samozrejme, samo osebe nič neznamená, ale poteší to (smiech).“
Zostaňme ešte pri prvej otázke. Ten argument môže byť dvojaký - pri slabšom debute dáva autorovi akúsi nádej, pri vydarenej prvej knihe je v ňom kus pochybovačnosti či až zlomyseľnosti. Váš debut bol jednoznačne úspešný, ale stretli ste sa (možno i práve preto) aj so znevažujúcou reakciou?
„Určite áno, najmä po tom, ako som dostal Cenu Ivana Kraska za debut, keďže to bolo prvýkrát v histórii, čo túto cenu dostala zbierka aforizmov a epigramov a nie nejaká ’vážna literatúra’. Pár autorov prevažne experimentálnej poézie to považovalo za dôkaz úpadku udeľovania tej ceny, keďže to, čo robím, za poéziu nepovažujú. Ja ich názor akceptujem, aj keď s ním nesúhlasím. Možno je tých kritikov inak aj viac, ale ku mne sa dnes v čase pozitívneho prístupu facebookových lajkov nedostávajú. Niekedy by som si prial ich počuť viac, lebo človeku potom ostávajú iba chvály a tie ešte nikdy nikomu nepomohli.“
Sú vo vašej knihe len nové texty, alebo ste pri jej zostavovaní siahli aj po nejakých starších, nepoužitých, ktoré sa hodili do koncepcie? Ako vznikal ten výber, snažili ste sa o relatívne rovnomerné zastúpenie tém, ako sú napríklad vzťahy muža a ženy, práca, politika a pod.?
„Sú to takmer výhradne nové texty, napísané po knihe Ale, len pár ich je starších. Nikdy inak veľmi neuvažujem nad koncepciou knihy, každý aforizmus je osobitá výpoveď, neradím aforizmy ani len do nejakých tematických blokov, najradšej by som ich pred uverejnením vždy dôkladne zamiešal, aby bolo jasné, že sa nesnažím o monotematickosť. Ak knihu predsa len niečo spája, tak je to osoba autora a to, že veci, o ktorých uvažujem a píšem, sú v nejakom podivnom súlade s tým, čím žijem.“
Je pre vás väčšou motiváciou, keď vidíte veci či vlastnosti ľudí, ktoré vám idú na nervy, alebo skôr niečo veselé až smiešne? Alebo je základom aforizmu slovná hračka a nápad potom dotiahnete do „poučného“ konca?
„Iste sa nič nesnažím dotiahnuť do poučného konca, poučného humoru sme tu už mali viac než dosť. Najčastejšie iba počúvam ľudí a oni mi tie aforizmy povedia sami. Niečo povedia inak alebo aj rovnako, ale ja zrazu pocítim, že ich odpovede majú nejakú skrytú, nenápadnú metaforu. Vtedy si ju zapíšem a potom o nej ešte dlho rozmýšľam.“
Vaše texty sa rodia spontánne alebo ich vysedíte?
„Jedna z najväčších výhod aforizmov je, že ’sedieť ’ nad nimi je to najhoršie, čo môžete urobiť. Samozrejme, aforizmy stále v hlave opracúvam, mením, upravujem každé slovo, kým ich zapíšem, ale našťastie, nie je to nič, čo by sa dalo nazvať prácou a vôbec pri tom netreba sedieť za stolom.“
Nelákajú vás aj prozaické útvary, nemáte chuť niekedy váš hutný nápad rozvinúť trebárs do poviedky?
„Určite áno, dokonca poviedky už do šuplíka aj dlhšie píšem. Ale tak ako mi pri aforizmoch trvalo desať rokov, kým som šiel s kožou na trh, aj tu si nechávam čas. Máme len pár dobrých prozaikov a potom celý zástup mizerných. Ak už by som mal niečo napísať v próze, rád by som patril do tej prvej skupiny.“
Často prednášate, využívate pri tom svoje aforizmy a epigramy? Či už na spestrenie, na lapidárnejšie vysvetlenie alebo nebodaj zo zúfalstva?
„Ak začnete vetu tým, že poviete ’ako ja vtipne hovorím’, väčšinou to nedopadne dobre (smiech). Kedysi som mal potrebu citovať sám seba, ale vtedy som to priradil nejakému inému autorovi a hneď to vyzeralo múdrejšie. Teraz som už radšej ticho.“
