Erlend Loe je literárny zjav Nórska, ktorý svojimi knihami úspešne priťahuje rôznorodých čitateľov. V románe Doppler sa muž v stredných rokoch rozhodol odísť zo zabehaného života a vydať sa vlastnou – prírodnou, bizarnou cestou. Nedávno vyšlo jeho voľné pokračovanie – Kamióny volvo (Premedia). Už názov znie nevšedne, po nórsky, a v kombinácii s papagájcom na obálke spoľahlivo provokuje zvedavého čitateľa.
Doppler v ňom vystupuje z lesa, prekračuje štátnu hranicu medzi Švédskom a Nórskom a stretáva dvoch domorodcov. Tí ho konfrontujú s novými témami a Doppler sa postupne ocitá medzi dvoma pólmi, dvoma svetonázormi, symbolicky zosobnenými v Maj Britt, 92-ročnej starene, ktorá po smrti manžela žije s jeho krivdou, postupne rezignuje na všetky pravidlá a zákony sveta, stráca i empatiu a prípadnú bolesť či iné pocity prekrýva hašišom.
Ideálna zápletka
Na prvý pohľad zábava, zaiste, tú Loe svojim čitateľom neuprie. Na druhý pohľad však ide o esenciálnu rezignáciu nielen na pravidlá, hodnoty či zákony, ale i na city či bolesti druhých ľudí aj zvierat, a svoje tiež. Čitateľ spolu s Dopplerom musí hľadať, kde je jeho hranica. Pretože kilometer od Maj Britt žije istý von Borring, jej protipól – bohatý aristokrat, stelesnenie stereotypu, pravidiel, presvedčený skaut, askéta katalogizujúci vtáky v záhrade.
Kedysi sa títo susedia priatelili, ale ich rozličné príbehy a história z nich spravili úhlavných nepriateľov. No a do toho prišiel Doppler so svojím synom (ten reprezentuje Dopplerovo čistejšie a odvážnejšie Ja) a losom, ktorý medzičasom dospel. Ideálna zápletka, čo viac si čitateľ môže želať.
Popri zaujímavom a mierne bizarnom deji je v knihe hneď niekoľko milých bonusov ako švédsko-nórske prekáračky a súperenie, ktoré v mnohom pripomínajú naše česko-slovenské, ale takto geograficky vzdialené sú zábavnejšie, no i smutnejšie – záleží, z akého uhla sa na ne pozrieme.
Ďalším bonusom je autorovo občasné vstupovanie do deja – „ten, ktorý píše“ hovorí s „tým, ktorý toto číta“, aby ho pozval do svojho tanca medzi realitami a ponúkol mu tak svoj viacrozmerný pohľad z odstupu – na dej, postavy, ale i autorov údel. Autor pribalil aj vtipné poznámky pod hviezdičkou, láskavé doberanie si literárnych kritikov, svoj naivný, ale zároveň trefný opis rozporu medzi „pravičiarmi“ a „ľavičiarmi“.
Na tenkom ľade
A svoj príjemný jazyk – napriek všetkej bláznivosti knihy zdržanlivý a kultivovaný – žiadne veľké výlevy ani emócie na hrane, žiadne náreky ani výkriky (Loe pripomína, že spisovateľ smie použiť výkričník len dvakrát za život).
Najväčším bonusom je však kamión volvo v garáži Maj Britt, stelesnenie domnelej krivdy, ktorú pociťujú ľudia za nedocenenie, nedorozumenia či obyčajnú smolu. Kamión je ukradnutý, veľký, jeho sláva už dávno zhasla. Celý príbeh však potiahne do konca, aký si môže dovoliť len autor a scenárista Loe, veď nakoniec – musí ísť uspať syna a privítať rodičov.
Dej knihy je jednoduchý, je to lahôdka tak na jeden večer, postáv nie je veľa, pravdy obyčajné. Ale pozorný čitateľ sa okrem dobrej zábavy môže podľa svojej potreby a nálady ponoriť do hlbších tém - „občas človek musí robiť aj hlúposti. Ide o to nájsť rovnováhu medzi vecami, čo robia človeka psychotickým a tými, čo ho robia nudným, až ho ide rozpučiť. Je to kráčanie na tenkom ľade.“ Loemu to ide minimálne v tejto knihe výborne.
