Vyrastal v 50. rokoch v susednom Rakúsku a jeho detským hrdinom bol Donald Duck. Chcel študovať maľbu, ale akousi náhodou sa dostal k soche. V tom čase poznal len obrovské, tmavé, kamenné skulptúry, ktoré dodnes nazýva príšerami. Začal preto uvažovať, ako to zmeniť. Ako urobiť zo sochy čosi, čo sa bytostne dotýka života. Dnes patrí ERWIN WURM k najvýznamnejším menám svetovej scény aj vďaka tomu, že sa mu to podarilo. Jeho diela môžete práve vidieť aj na výstave v Bratislave.
Bola to skutočne len náhoda, že ste sa nestali maliarom, keď sa na to pozriete s odstupom času?
„Bola to úplná náhoda, naozaj som chcel byť maliar a dostal som sa do ateliéru maľby, no zrazu ma dali k soche. V tom čase to tak skrátka fungovalo. Pre mňa to bol obrovský šok, ale zistil som, že to môže byť výzva. Začal som premýšľať o tom, čo je to vlastne socha a čím môže byť – ako môžem nájsť svoj vlastný jazyk v médiu sochy a ako ju môžem prepojiť so sociálnymi otázkami, ktoré ma vtedy zaujímali.“
Aké to boli otázky?
„Vždy som mal veľmi silný pocit, že umenie musí byť prepojené so spoločnosťou. Každá doba má konkrétny jazyk umenia, to znamená, že každé obdobie ovplyvňuje umenie a umenie má zasa vplyv na spoločnosť. Pre mňa je veľmi dôležité, aby moje diela boli prepojené s tým, čo sa deje. Aby som bol konkrétny – zaujímala ma napríklad fascinácia krásou, kult mladosti a to, že každý chce byť krásny a úspešný, fenomén ikon, ktorý vznikol v 20. storočí, alebo to, ako nás ovplyvňujú médiá. Rozmýšľal som teda, ako tieto témy prepojiť s témami, ktoré sa rozoberali v rámci sochy. Výsledkom môjho uvažovania je jednoduchý záver.“
Aký?
„Keď niekto urobí sochu z kameňa, tak je to najmä o tom, že pridáva alebo uberá z jej objemu. Keď vy ako človek priberiete na váhe alebo, naopak, chudnete – tiež je to podľa mňa sochárska práca, lebo ide o zmenšovanie alebo zväčšovanie konkrétneho objemu. Tento príklad podľa mňa naplno vyjadruje, o čo mi ide – o prepojenie formálnych otázok sochy a sociálnych otázok.“
Fat Convertible, 2005.
Vo svojej práci často využívate obyčajné predmety, s ktorými sa stretávame denne. Je to preto, aby vám pomohli nadviazať väzbu s reálnym životom, alebo aj preto, aby ste boli bližšie divákovi?
„O diváka sa nestarám, on nie je dôvod. Začalo sa to veľmi pragmaticky. Nemal som žiadne peniaze na realizácie, tak som začal využívať materiály, ktoré boli zadarmo a ku ktorým som sa dostal. Na začiatku som napríklad používal staré drevo, lebo som býval neďaleko fabriky, kde sa s ním pracovalo. Alebo som používal plechovky. Plechovka je niečo, čo definuje svoj objem povrchom a to ma napríklad priviedlo k práci s oblečením, lebo aj to definuje zovňajšok človeka, hoci tvorí až akúsi druhú kožu. Najprv som začal používať svoje oblečenie, ale tak to nemohlo pokračovať, a tak som začal používať aj oblečenie kamarátov. A po čase som zistil, že čokoľvek, čo ma obklopuje - stoly, autá, domy, všetko od malého po veľké, môže byť potenciálny materiál pre moju prácu. Keď som si to uvedomil, bol to pre mňa nesmierne dôležitý moment.“
Vaša bratislavská výstava sa volá Všetko je inak. Máme to vnímať tak, že to je jediná istota, ktorú vlastne máme?
„Názov je odvodený od videa, ktoré tam diváci uvidia. Je v ňom dvojica, ktorá cestuje v aute a debatuje. Ich rozhovor sa začína veľmi jednoducho okolo bežných vecí, ale zvrtne sa k filozofickej debate o realite. Fakt totiž je, že všetci síce žijeme v rovnakom čase, ale prežívame odlišné reality. Vaša realita je veľmi odlišná od mojej. Realita top manažérov v USA je úplne odlišná od reality tých, čo žijú niekde uprostred džungle na opustenom ostrove a živia sa lovom rýb. Zdá sa mi, že je to nesmierne zaujímavý pohľad na dnešný svet a aj názov výstavy to presne vyjadruje.“
One minute sculptures, 1997, c-print.
Vaše diela často vyzývajú diváka k uvažovaniu o tom, aký je rozdiel medzi tým, čo vidí a čo je skutočnosť. Je dnes svet viac komplikovaný, ako bol kedysi? Je dnes ťažšie rozoznať, čo je skutočné, než ako to bolo pred tridsiatimi rokmi, keď ste začínali?
„Myslím, že vždy to bolo komplikované, lebo spoločnosť bola vždy komplikovaná. Akurát, že dnes to ovplyvňuje aj veľmi rýchly vzostup technológií, ktoré sa neustále vyvíjajú a zdokonaľujú. Najmä z tohto pohľadu by som povedal, že dnes je to možno naozaj zložitejšie, lebo nás často požierajú zlozvyky súvisiace s využívaním technológií – s používaním telefónov, počítačov, Facebooku, Twitteru a ďalších. Žijeme v diametrálne odlišnom svete ako pred dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi, keď sme nepoužívali počítače a internet. Dnes máme možnosť a zároveň slobodu vidieť, aké iné reality sa odohrávajú okolo nás a sami sa môžeme rozhodnúť, ktorej uveríme. Máme slobodu a to je zložitejšie. V minulosti to tak nebolo – každá skupina dokázala na istý čas hájiť jedinú realitu – či to boli komunisti, katolíci, monarchisti alebo niekto iný.“
Je ambíciou vašich diel to, aby si ľudia trénovali schopnosť vidieť, čo je skutočné?
„Možno niekedy, ale neverím tomu, že umenie to dokáže. Robí to iba pomaly, čiastočne ovplyvňuje drobné veci a názory. Ak sa mu podarí otvoriť ľuďom myseľ a primať ich pozerať sa na veci novým spôsobom, to je dosť veľa.“
Čo zmenilo umenie vo vašom živote?
„Všetko, žijem umením, rozmýšľam nad umením, spoznávam umenie, zbieram ho – je to môj život, to som ja. Rozhodol som sa robiť umenie a to zmenilo všetko od základu. Veľmi pozitívne, ale aj negatívne. Keď sa totiž dnes hovorí o umení, často je chápané iba ako nástroj na zarobenie peňazí a to je preň veľmi zlá situácia.“
Psycho 7 (blue), 2007.
Môže sa tomu umelec nejako ubrániť?
„Nie, nejde to. Ak ste raz súčasťou systému, neviete z neho vystúpiť, lebo potrebujete peniaze na život – potrebujete si kúpiť chleba, oblečenie, auto, byt. Nemôžete sa z toho len tak katapultovať. Mohli by ste, ak by ste mali nejaké iné riešenie – nápad, ako vytvoriť nejaký nový typ spoločnosti, ale to je príliš náročné. Mojou prvoradou ambíciou je robiť umenie a potrebujem na to peniaze, aby som mohol slušne žiť a pracovať. Toto jediné ma zaujíma. Popri tom je, samozrejme, fakt aj to, že žijeme v čudnom svete. Musíme to brať ako výzvu.“
Aký je váš spôsob, ako v tom čudnom svete žiť?
„Najdôležitejšie je, keď človek môže pracovať na svojich nápadoch a keď im verí. Keď ako umelec netvorí pre trh, ale v prvom rade sa snaží stále vizualizovať svoje predstavy sám pre seba – nie pre trh. Nemá v hlave, či sa to predá dobre, alebo zle. Lebo to ničí umeleckú tvorbu. Každý má svoj spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Môj spôsob je, že sa skrátka snažím robiť dobré veci a ostatné neriešim – niečo z toho uspeje, niečo nie.“
Je dnes náročné rozoznať dobré umenie?
„Áno je. Keď sa dnes pozriete na všetky tie veľtrhy vo svete, vychádza z toho jediné – všetko je možné. Všetko. Máme slobodu a vďaka tej slobode je toto všetko možné, no zároveň je to omnoho zložitejšie. Postmoderna na to mala dozerať, ale napokon zlyhala. A teraz sa začína presadzovať riešenie v podobe nového realizmu, ale aj ten bude po dvadsiatich rokoch prežitkom. Vkus a názory sa neustále menia, hoci stále platí, že je veľmi dôležité hovoriť, čo je dobré. Dnes je veľmi ťažké rozoznať kvalitu v tom množstve realít.“
666 - Organisation of Love, 2005/2014, podstavec, objekty, kresba s inštrukciami, realizované divákmi.
Dnes môžete svoje diela okamžite ukazovať na internete, záleží ešte na tom, či ich divák vidí naživo?
„Stále si myslím, že umenie musíte vidieť naživo. Ak dielo vidíte iba z obrázkov, z internetu – tak vlastne vidíte iba jednu jeho časť. Musíte ho spoznať naživo, pozorovať jeho materiál, obísť okolo neho, načúvať mu, ovoňať ho – toto sa nedá sprostredkovať internetom. Je to zvláštne, že dnes máte možnosť niečo vytvoriť a okamžite zdieľať, ale je to len jedna z vašich možností.“
Keď ste začínali, svet sochy bol vraj pre vás celkom cudzí. Prečo? Niečo sa vám na tradičnej soche nepáčilo?
„Keď som začínal uvažovať o soche, boli sedemdesiate roky. Vtedy už existovali zaujímavé sochy od pop artistov, alebo nejaké minimalistické, ktoré ma oslovujú, ale väčšina z vecí, ktoré som v tom čase videl boli sivé, tmavé, ťažké, kamenné, bronzové, obrovské figúry a to bolo dosť depresívne. Maľba bola v tom čase omnoho vzrušujúcejšia. Až neskôr som zistil, že to bola len vec vedomostí – v tom čase už existovali fantastické sochy, ale nevedel som o nich. V rakúskom prostredí som bol obklopený iba tými ťažkými, tmavými, príšernými vecami.“
Ani dnes sa vám nepáčia?
„Oceňujem niektoré z nich, ale už vtedy som to vnímal najmä tak, že umenie bolo príliš prepojené s pátosom. Snažilo sa hovoriť o veľkých otázkach v živote človeka a pracovalo s veľkými odpoveďami, no používalo na to pátos. A pátos robí ľudí malými. Vždy som ho neznášal, lebo sa snaží uchvátiť, snaží sa predvádzať a ukazuje nám akí sme slabí a malí. A to nemám rád. Moja predstava o umení je odlišná.“
Problém je, že tieto obrovské sochy sú stále v našich uliciach a nenájdete tu takmer žiadne súčasné podoby, ktoré by plnili aj inú úlohu. Je potrebné dostať ich bližšie k divákom?
„Jednoznačne. Umenie by sa malo dostať do ulíc, ale tiež do verejného priestoru, a tým myslím aj médiá. Je veľmi dôležité, aby sa o súčasnom umení aj hovorilo. Keď sa totiž neustále pozeráte na tie mohutné príšery, je to naozaj hrozné. Musím však povedať, že v uliciach miest je množstvo príšerných starých, ale aj súčasných diel. Kvalita je vždy iba veľmi malá časť z toho, čo vzniká. A to je fakt.
