Patrím ešte ku generácii, keď vyblednuté reprodukcie obrazov Márie Medveckej boli súčasťou školských stien. Ich prítomnosť spolu so zaprášenými svokrinými jazykmi v umelohmotných kvetináčoch sú konštantami ktorejkoľvek školy bývalého socialistického Československa. Samozrejmosť ich prítomnosti sme zobrali ako súčasť „rozveseľujúcej“ scénografie bývalého režimu a jej Mičurinky (1954), či Deti mieru (1952 ) boli jeho príkladnou ukážkou.
Neskôr som Máriu Medveckú registrovala periférne, ako typickú predstaviteľku socialistického realizmu a maliarky Oravy, teda ako niekoho, kto nepresiahol svoju dobu a jej folklórne a lokálne súradnice. Aj oslavovaný vstup na výtvarnú scénu spojený s pokrivenými 50. rokmi bol len potvrdením jej postupného kanonizovania.
Suverénny rukopis
Nebolo by divu, keby meno Márie Medveckej zapadlo v bezmennom zozname posluhovačov. Ale napriek tomu sa jej dielo predsa len vzpiera byť na čiernej listine. Akokoľvek by si to niekto prial alebo nie, totalitný rámec doby, v ktorej žila, jej dielu akoby vôbec neuškodil. A možno práve fráza vyslovená v budovateľskom dokumente, že „žije s ľudom“, môže byť výstižnou pointou jej životného a umeleckého osudu.
Mala „talent od Boha“, ako sa zvyklo písať, po sedemročnom pôsobení ako učiteľka absolvovala štúdiá na Oddelení kreslenia a maľovania na Vysokej škole technickej v Bratislave, Akadémii výtvarných umení vo Viedni a Akadémii výtvarných umení v Prahe. Poznaním a školením si veľmi skoro vybudovala temperamentný a suverénny maliarsky rukopis a emotívnu a pevnú kresbu. Po štúdiách v roku 1949 sa vrátila do rodného Medvedzia pri Tvrdošíne, čo nebolo vtedy také samozrejmé, aj keď diktát doby prikazoval priblíženie sa k ľudu, zemi a krajine.
Ponúka sa hypotetická otázka, či uvažovala sa aj nevrátiť? Ťažko povedať, pretože jej maliarske bytie je tak napevno späté s Oravou, že predstava jej existencie viazanej na iné miesto je príliš špekulatívna a odvádzajúca od vnímania tvorby v jej osudovom a totálnom spojení s Oravou.
Vzbura vášnivej ženy
Tento rok si pripomíname storočie od jej narodenia. Vyšli tri publikácie, ktoré prinajmenšom dve sú tie, ktoré Máriu Medveckú nepredstavujú len ako národnú umelkyňu (treba pripomenúť, že jedinú maliarku v mužskom národnom panteóne).
V Príbehoch - v korešpondencii a spomienkach priateľov vydaných Oravskou galériou v Dolnom Kubíne sa zrazu „vždy korektná a disciplinovaná Mária“ vzbúri a pred čitateľom sa otvorí žena, ktorá sa vášnivo upísala maľovaniu, či už v dokumentárnej každodennosti, alebo v jej opaku, transcendentálnej univerzálnosti.
A práve tá sa objaví ako dôležitá a donedávna prehliadaná, ale konečne nájdená kvitesencia v citlivo intímnej knihe s dlhým názvom Mária Medvecká: Kresby. Ľubomír Feldek: Maľárka a iné básne z Oravy (grafická úprava Miroslav Cipár). V kresbách ľahkej i ťaživej čiary, v hutnom kresebnom akcente i v uvedomení si čistoty prázdna sa Mária Medvecká zjaví, ako už napísal Ľubomír Feldek: „...ako tá maľárka, čo po kopcoch chodí, vlastnú dušu hľadá...“
A tu niekde by sa mal začať aj nanovo rozprávaný príbeh Márie Medveckej.
Autor: Beata Jablonská
