Ak niekto z kategórie „náročný čitateľ“ doteraz pohŕdal knižnými kuchárkami, spokojne môže zabudnúť na svoju pózu a vychutnať si veľmi zaujímavú knihu.
História ide cez žalúdok. Dejiny sa skutočne varili a nemyslí si to len režisér známeho slovenského dokumentu. Anya von Bremzen vyrastala v komunálnom byte neďaleko moskovského Kremľa. O spoločnú kuchyňu sa delilo osemnásť rodín. S matkou ešte ako dieťa emigrovala do Spojených štátov. Po čase zanechala kariéru koncertnej pianistky a začala písať o jedle.
Hoci je aj autorkou veľkej španielskej kuchárky, kniha, ktorou sa vracia do sovietskych čias, je výnimočná a v tom najlepšom zmysle slova vtipná. Kde nájdete na jednom mieste analýzu pádu ZSSR, nostalgickú kroniku rodiny a recept na gruzínsky jahňací guláš?
Od kozubu do vývarovne
Podtitul knihy je presný: spomienky na jedlo a túženie. Sovietsky človek si neužil veľa radosti. Hladoval často, intenzívne, doslova fyzicky i obrazne ochromený neslobodou a útlakom. Dostupnosť jedla sa v priebehu desaťročí viac alebo menej stávala politickou agendou. Autorka postupne prechádza všetkými dekádami sovietskych dejín. Každú dokumentuje na jedle a odhaľuje veľký stroj, ktorý zanechával milióny obetí.
Na začiatku 20. storočia sa na cárskom stole Romanovovcov podávalo ešte pofrancúzštené menu. Po boľševickej revolúcii prichádzali nové časy. Kulinársky zážitok začal prestupovať do kategórie politického incidentu, protištátneho zločinu či buržoázneho prežitku. Nový režim chcel presadiť kolektívnu výživu. Jedlo sa rovná pohonná látka na prevádzku. Panské stolovanie je pre sovietskeho občana zbytočnosť. Namiesto rodinného kozuba prichádzajú štátne vývarovne. Súdružky prestali byť obeťou kuchyne, Stalin dovŕšil perverznú formu emancipácie.
Časy Stalinovej vlády mali ďaleko od hojnosti. Stalin vedel lepšie ľudí vyhladovať ako ich nakŕmiť. Keď už cítil, že nemôže naďalej stláčať hladný sovietsky krk (komu by potom vládol?), začal budovať ilúziu blahobytu. Upriamil pozornosť na obnovu ruského priemyslu výroby šampanského. Sovietskoje igristoje sa stalo „dôležitým znakom dobrého života“.
Dojemná i angažovaná
Jedlo má svoje miesto v poradí dôležitosti prirodzene zaručené vždy. Aj v ďalších desaťročiach sovietskych dejín ovplyvňovalo nálady ľudu, ambície vládcov a budúcnosť krajiny. Schopnosť prežiť s malým kúskom chleba prispela k víťazstvu vo vojne. Keď bol zavedený prídelový systém, všetci spozorneli: kolos sa zase viac priblížil k vlastnému krachu. Chruščov chcel kŕmiť národ kukuricou a Brežnev sa rád zabával budovaním ilúzie, že aj sovietsky človek má všetko, čo Západ – akurát v skromnejšej a kontrolovanej verzii.
Sovietska história túženia prechádza až do súčasnosti. Gorbačovova márna vojna s alkoholizmom bola predzvesťou jeho neschopnosti udržať impérium pri živote. Dnes je Moskva jedným z najdrahších miest. Keď príde Anya „domov“ na návštevu, vidí zlé mesto s predraženou pizzou. Spomienka na rybu donesenú z tržnice v zamastenej Pravde je koncentrátom všetkého: detstva, nostalgie, nedostatku i čohosi ľudského, čo nedokázal zničiť ani ten najakčnejší ústredný výbor strany.
Anya von Bremzen napísala jedinečnú knihu. Superlatívy sú podozrivé, ale pri inovatívnych postupoch sú hádam odpustené. Je osobná, dojemná i angažovaná, nekompromisná voči desaťročiam totality, ale súčasne jej nikto nemôže vyčítať nedostatok pochopenia či nadradenosť k domovine.
S autorkou sa čitateľ túla moskovskými ulicami i predmestiami a spoznáva sovietske multi-kulti zložené z desiatok národov a etník, ktoré sa pri krachu ríše nevedeli dohodnúť ani na receptoch svojich špecialít. Umenie sovietskej kuchyne prezrádza o osude a duši národa (národov) viac ako čokoľvek iné.
