Anketa: Aké hračky si pod stromček nadelia rodičia?

Stalo sa vám, že si pod vianočným stromčekom mama našla lyžiarske okuliare, hoci nikdy nelyžovala, a dcéra autodráhu? Známych ľudí, rodičov, sme sa pýtali, či ich deti od Ježiška dostali hračku, ktorou si plnili vlastný sen, hračku, s ktorou by sa najradšej hrali sami.

Vlado Voštinár, moderátor

„Nedá sa povedať, že by som si tým darčekom splnil detský sen, ale pravda je, že kým som ho synovi daroval, potajomky som sa s ním dve noci hral. Bolo to nádherné červené auto na diaľkové ovládanie, celé blikalo a úžasne rýchlo jazdilo. Mali sme vtedy k dispozícii veľkú halu, niečo ako garáž, kde som si urobil prekážkovú dráhu a po nociach som s ním jazdil. Potom som ho celé vyumýval a vrátil späť do škatule. Na Štedrý večer som robil zo seba frajera, chválil som sa pred synom, ako dobre ho viem ovládať. Neskôr sme sa oň trochu naťahovali, syn sa chcel hrať, ale zistil, že som úplne vybil baterky. To autíčko ma vrátilo do detstva, vtedy také úžasné hračky neexistovali. Keď som ho prvýkrát zbadal v obchode, pomyslel som si: To je geniálne auto, tak by som ho chcel! A kúpil som si ho. Pred pár dňami syn oslávil štrnásť rokov a autá ho už nezaujímajú. Úplne sa zbláznil do leteckého simulátora, teraz mu kupujeme rôzne budíky, ktorými si dopĺňa svoju palubnú dosku. S tým si ja už radosť neurobím napriek tomu, že lietanie je pre mnohých veľmi atraktívne.“

Lucia Gertli, výkonná riaditeľka Film Europe

„Raz pred Vianocami zamorila internet reklama na lietajúce nafukovacie ryby na diaľkové ovládanie. V ponuke bol Nemo a žralok z tej istej rozprávky. Ryby boli dlhé viac ako meter, na výšku možno 40 centimetrov a po priestore sa pohybovali pomaly. Plávali vzduchom, akoby boli vo vode. Náš Ježiško podľahol tejto reklame a dve takéto ryby doniesol aj pod náš stromček. Ich spojazdnenie však trvalo celý štedrovečerný večer a motorika našich detí nebola kompatibilná s požiadavkami na ovládanie rýb. A keď som sa s jednou z nich napokon hrala, nemala som ani parťáka...“

Matej Landl, herec

„Každé Vianoce, keď som kúpil svojim synom lego, a to je jedno ktorému, mám ich troch, splnil som si tým vlastný sen. Ja sa totiž doteraz rád hrávam s legom. Najviac sa z neho tešil najstarší syn, keď bol malý, nebolo na trhu toľko počítačových hier. Dnes sa deti so stavebnicami hrajú menej. Ale proti dobe asi nemôžeme ísť.“

Katarína Aulitisová, Ľubomír Piktor, divadlo Piki

Katka: „Priznávam sa, raz sme vnútili našej, vtedy asi trojročnej dcére hračku, ktorú pôvodne nechcela. Bolo niekoľko mesiacov po novembri 1989. Založili sme vtedy naše nezávislé divadlo Piki a šli sme s prvým predstavením na festival do západnej časti zjednoteného Nemecka. Dcéru sme vzali so sebou. Bol to jej prvý výjazd z krajiny, ktorej obchody ešte niesli následky plánovaného hospodárstva, do krajiny riadenej trhom. Sľúbili sme jej, že z utŕženého honoráru jej kúpime hračku, akú si len vyberie. Zaviedli sme ju do obrieho hračkárstva, plného hračiek. Najprv s otvorenými ústami chvíľu bezradne stála a potom s nimi nekonečne dlho, rovnako bezradne, chodila medzi regálmi. Na tvári jej naskákali hektické škvrny. Nevedela sa rozhodnúť. Nakoniec – po dobrej polhodine – pribehla za nami s malou plastovou žehličkou, ktorú si iste pamätala z našich obchodov. Mala na sebe hrdý nápis: Made in Bulgaria. Vtedy som jej vybrala hračku ja – bábiku, o akej sa mi, keď som bola dieťa, ani nesnívalo.“

Ľubo: „Ale táto príhoda nemá nič spoločné s Ježiškom. Ježiško priniesol prazvláštny darček našej druhej dcére. A to vo veku, keď už na neho dávno neverila. Na svoje pätnáste Vianoce dostala totiž pod stromček elektrickú autodráhu, hoci sa nikdy predtým s autíčkami nehrala a dodnes nemá vodičský preukaz. Zato ja si tú autodráhu rozbaľujem každé Vianoce.“