S príchodom detí si PETRA POLNIŠOVÁ od práce ani veľmi neoddýchla. Hoci tvrdí, že je komótny typ a istý čas mala mozog úplne zaliaty mliekom, už opäť nakrúca a píše zábavný program pre televíziu, hrá v divadle a stihla aj prípravu seriálu. V týchto dňoch sa presúva do Lyonu, kde s partnerom a synmi strávia Vianoce u starých rodičov. Všetko by bolo v poriadku, len keby nebolo treba toľko baliť, behať a vybavovať!
Vraj ste boli s populárnou Partičkou v Londýne. Darilo sa vám?
Vycestovali sme za hranice prvýkrát a bol to prekvapivý zážitok. Slováci, čo žijú v inej krajine – a to mám odskúšané – sú oveľa hladnejší po svojej kultúre, ako tí, čo ju majú doma. Naše stretnutie vypálilo ako veľké spojenie energií. Mali sme tri predstavenia, jedno v Manchestri a dve v Londýne. Tuším, že ešte nikdy sme neboli takí dobrí ako tam, hrali sme odušu, improvizovali ako diabli.
Diváci sa chytali?
Fungovalo to, diváci boli vnímaví. Na predstavenia prišli väčšinou tamojší Slováci a myslím si, že boli v obraze, aj čo sa týka politických narážok, aj naladenia na náš typ humoru.
Ako ste sa pripravovali?
My si vystúpenie nikdy dopredu nepripravujeme. Nie je to typ hrania, pri ktorom máme nejaký čas na prípravu, veď počas hry je asi tridsať možností improvizácie. Tému si vyberajú diváci, zadajú nám ju a my sa vrháme do arény. Ľudia nám často neveria, že to takto funguje, pretože pri televíznom vysielaní je program zostrihaný. Až naživo spoznávajú, že skutočne ideme bez prípravy. Kto sa venuje improvizácii, vie, že príprava spočíva v úplne iných veciach ako v samotnom účinkovaní na javisku. Človek musí byť v obraze.
V Partičke Petra Polnišová s Lukášom Latinákom, Mariánom Miezgom a Róbertom
Jakabom. Foto - Tv Markíza
Čo všetko vám pred vystúpením víri v hlave a ako dlho?
V hlave mi to víri nepretržite. Potom v istej chvíli to vylezie a zároveň to spracúvam. Trochu si žijem vo svojom svete, som taký nasávač, mám stále nejaké predstavy, pohrávam sa s myšlienkami, ktoré sa mi páčia, potom mi niečo naskočí v hlave, hoci aj nejaký verš a keď príde čas, aby som ho povedala, tak sa vynorí a je to vonku.
Často cestujete s predstaveniami?
Cestujem asi štyri-päťkrát do mesiaca. S režisérom Edom Kudláčom sme naštudovali inscenáciu Štyria na kanape, s ktorou chodíme na zájazdy, a v GUnaGU hrám v dvoch inscenáciách. Nie je to také hrozné, že by som každý večer musela byť v divadle. Niekedy sa dokonca vrátim, ešte keď naše deti nespia (smiech). Niežeby bolo predstavenie také krátke, ale počkajú na mňa, majú francúzsky čas. Ale teraz sme aj dosť točili, tak sa obraciam.
Neuháňa vás to?
Nie je vždy najjednoduchšie skĺbiť deti aj prácu. Navyše, moja robota si vyžaduje invenciu, tak nemôžem fungovať ako robot. Zo začiatku som sa nevedela zorientovať, nevedela som, ako to všetko zladiť, lebo oddych vlastne nemám, buď som v práci, alebo s deťmi, alebo riešim niečo s nimi, alebo riešim dane a tak. Stále tvrdím, že som workoholičkou proti svojej vôli, lebo som komótny typ. Spôsob života ma tlačí do výkonov a rodičovstvo sa nedá vypnúť, mnohokrát musíte potlačiť svoje ego a jednoducho idete ďalej. Nechcem však, aby to pôsobilo, že som nejaká bezcitná mašina.
Ako teda vnímate materstvo?
Materstvo je kompletná zmena života, pohľadu na život. Človek je nútený dozrieť. Veci, ktoré som nemala v živote jasné, sa mi s príchodom detí ujasnili. Stále hovorím, s deťmi sa otvára tretie oko. Mimoriadne ma napĺňa byť s nimi, je to nová energia, najväčšie očistenie, čo človek môže mať. Ale zase, keď má dieťa obdobie vzdoru, to je iná kapitola.
Je väčší relax byť s deťmi alebo na javisku?
Mám to zhruba päťdesiat na päťdesiat. S deťmi sme veľa spolu, takže mi dobre padne, keď si odskočím na javisko. Potom sa teším domov. S partnerom sa striedame, snažíme sa obaja strážiť rodinný kozub, venujeme energiu dvom malým ľuďom, ktorí k nám prikvitli. Je to najčistejšie a najúprimnejšie, čo človek môže zo seba dať bez toho, aby myslel na to, že ho to zaťažuje. A hoci Matthieu veľa cestuje po svete a ja si tiež robím svoje, tešíme sa z rodiny.
Nedostavujú sa pri deťoch pochybnosti, či máte dostatok invencie?
Je pravda, že dosť dlho som mala pocit, že mám doslova vydojčený mozog. Telo aj myseľ sú nastavené na to, aby boli naplnené potreby jedného a potom aj druhého dieťaťa. Akoby som sa nevedela sústrediť na iné veci. Keď som robila po pôrode prvú Partičku a ešte som dojčila, zdalo sa mi, že mi už nikdy nič poriadne nenapadne. Na prvom predstavení som sa len pozerala veľkými očami ako taká kuna z nory, nevedela som, kde je sever, lebo som myslela na to, či sa mi syn počas predstavenia náhodou doma nezobudí. Prvé dieťa je prekvapenie – čertík v škatuľke, človek nevie, čo má očakávať, ako sa to celé bude vyvíjať, nech by sa ako pripravoval.
