FÓRUM

Keď sa z obetí stali trýznitelia

KNIHA TÝŽDŇA / KRUTÝ KONTINENT Rôznymi spôsobmi, s rôznou intenzitou, ale prakticky celá bojujúca Európa túžila po druhej svetovej vojne revanšovať sa Nemecku, jeho kolaborantom a niekedy aj jeho obetiam

KNIHA TÝŽDŇA / KRUTÝ KONTINENT


Rôznymi spôsobmi, s rôznou intenzitou, ale prakticky celá bojujúca Európa túžila po druhej svetovej vojne revanšovať sa Nemecku, jeho kolaborantom a niekedy aj jeho obetiam

Čo si predstavíte, keď sa povie „koniec druhej svetovej vojny v Európe?“ Možno notoricky známy záber ako červenoarmejec vztyčuje nad Reichstagom sovietsku vlajku, kým všade naokolo vidno dym a rozbité budovy, možno snímky usmiatych sovietskych vojakov, ktorých veselí Pražania vítali s orgovánom. Na prvý pohľad také rozdielne apokalyptické a idylické fotografie spája predstava, že nacistické zlo sa už nebude opakovať a kdesi na jeho troskách už klíči niečo lepšie.

Článok pokračuje pod video reklamou


Myšlienky na pomstu

Po vojne však okrem radosti a obnovy prišlo aj niečo iné: rabovanie, znásilňovanie, milión sirôt, milióny zajatcov, hlad, etnické čistky, zabíjanie a ponižovanie skutočných i domnelých kolaborantov, posúvanie hraníc, násilné vysťahovanie miliónov ľudí, občianske vojny, nástup iného totalitného režimu a aj násilie na tých, čo trpeli už počas vojny. Za päť a pol roka, čo trval najhorší konflikt v dejinách, sa totiž nahromadila túžba po pomste, ktorá vybuchla hneď, ako mohla.

Z dnešného pohľadu zaopatrenej a opäť civilizovanej Európy sa môže zdať neuveriteľné, ako mohli celé národy myslieť na chvíľu, keď má jednu obrovskú krivdu nahradiť iná. A predsa sa to stalo – rôznymi spôsobmi, s rôznou intenzitou, ale prakticky celá bojujúca Európa túžila po revanši. Vo Francúzsku strihali ženy, ktoré sa zaplietli s okupantmi, z Nórska vyháňali deti, ktoré splodili nacisti. Z bývalého východného Pruska a zo Sudet v rámci domnelej kolektívnej viny vysťahovávali či dokonca zabíjali aj tých Nemcov, ktorí s nacionálnosocialistickou ideológiou nemali nič. V Topoľčanoch, v maďarskom Kunmadarasi či v poľských Kielciach došlo k pogromu na Židov, ktorí sa len krátko predtým vrátili z koncentrákov.

Je to dávna história, ale ako ukázali napríklad české debaty o vyhnaní Nemcov, slovenská kauza filmu Miluj blížneho svojho alebo emócie, ktoré v Nórsku vzbudzovali žiadosti o odškodnenie detí splodených nemeckými okupantmi, ani po desaťročiach sa s ňou všetci nevyrovnali, mnohí ju vytesňujú, iní zakrývajú a ďalší dokonca ospravedlňujú.


Rozumieť vinníkom


Kniha britského historika Keitha Lowa Krutý kontinent (Premedia) by takýmto ľuďom mohla pomôcť. Tým, že v knihe mapuje množstvo povojnových zverstiev, síce ukazuje, že šlo o takmer univerzálny problém kontinentu, ale nerelativizuje ich. Nerelativizuje ani pôvodnú vinu nemeckého nacizmu, ale snaží sa pochopiť, ako sa po skúsenosti s ním mohli mnohé jeho obete (i mnoho tých, čo sa za obete dodatočne vydávali) dopustiť síce nie takých kolosálnych, ale predsa len neľudských činov.

Rizikom tohto druhu kníh je, že sa stanú len únavným výpočtom udalostí. K tomu má tendenciu aj Lowe, ale jednoznačne sa usiluje pochopiť ich príčiny. „Pomsta je síce väčšinou zavrhovaným, no súčasne málo pochopeným aspektom obdobia bezprostredne po skončení vojny,“ píše autor a dodáva, že „ju nemôžeme vymedzovať iba v negatívnom svetle“. Víťazi konfliktu chceli podčiarknuť porážku Nemecka a ukázať, kto teraz drží moc. Pre obete nacizmu a fašizmu šlo zas o pocit morálnej rovnováhy aj za cenu mravných ústupkov. „V tých častiach Európy, kde ľudia stratili vieru v inštitúcie zákona a poriadku, im pomsta dávala aspoň pocit, že istý druh spravodlivosti je možný.“ Pomstu podľa Lowa nemusíme schvaľovať, ale ak ju len odsúdime a nepripustíme, že pomsta na nepriateľovi znamenala napríklad aj znovunadobudnutý pocit slobody či stmelenie komunít, neporozumieme jej.


Holé hlavy

Jednou z najzaujímavejších pasáží knihy je kapitola o pomste na ženách, ktoré vo Francúzsku nazvali horizontálnymi kolaborantkami. Hoci príčiny, prečo mali vzťah s nemeckými okupantmi, boli rozličné, nikto po nich nepátral, pretože „sex s Nemcom bol politikou“ Lowe vidí paralelu s tým, ako si Nemecko podriadilo väčšinu kontinentu. Ženy boli symbolickým stelesnením národa a ich intímne vzťahy s Nemcami (v Nórsku malo podľa odhadov až desať percent žien medzi pätnástym až tridsiatym rokom nemeckého priateľa) mnohí chápali ako najhoršiu zradu.

Hoci sa to dialo z rozličných príčin po celej Európe, najmarkantnejšie to bolo vidieť práve vo Francúzsku. Rovnako dôležité ako táto údajná zrada bolo aj to, že vojenská porážka pripomínala vyklieštenie európskych mužov. „tých mužov, ktorí sa už raz ukázali ako impotentní zoči-voči vojenskej sile Nemecka a ktorí teraz zistili, že im zahýbajú aj ženy“. Kombinácia zranenej národnej hrdosti a žiarlivosti nemohla dopadnúť dobre. Ako sa spievalo v severnom Taliansku: „Hej, vy krásne panie / to sa teraz stáva. / S náckom za vyspanie / odmena je holá hlava.“

Nič než národ

Samozrejme, že veľakrát nezostalo len pri strihaní hláv a došlo aj na vraždy. Kým však na západe kontinentu šlo skôr o izolované incidenty, na východe to bolo masovejšie. Nacistická posadnutosť rasou a etnicitou mala nakoniec veľký dosah na formovanie európskych nálad. Niežeby niečo také neexistovalo aj predtým, ale najmä na východe kontinentu sa ukázalo, ako propaganda a príklad dokázali dovtedajšiu zášť nafúknuť do obludných rozmerov. Podľa Lowa si „ľudia začali uvedomovať svoju rasovú príslušnosť takým spôsobom ako nikdy dovtedy. Na základe toho sa museli pridať na nejakú stranu, či chceli, alebo nie“.

Podobne ako pri iných príkladoch ani tu autor nikoho neospravedlňuje, ale vysvetľuje, že ľudí, ktorí žili spolu stáročia bez väčších problémov, vojna naučila, že niektoré riešenia môžu byť radikálne a konečné. Dobre to bolo vidieť po tom, čo si Stalin (so súhlasom Churchilla a Roosevelta a bez súhlasu dotknutej krajiny) nechal východnú časť Poľska a na oplátku krajine pridelili časť nemeckého územia. Na území, kde tradične žili pospolu Poliaci a Ukrajinci, dochádzalo k masakrom a vraždám, ktoré neraz posvätili politici a vykonávali vojaci, a nie rozbesnený dav civilistov. Najmä územie, cez ktoré prešiel trikrát front, na tom bolo veľmi zle.

Kým spočiatku možno vinu pripisovať nacistom, ktorí podporovali ukrajinský nacionalizmus, neskôr nenávisť fungovala akosi automaticky. Každá vražda mala svojho vinníka, ale Lowe zároveň ukazuje, čo ho k tomu mohlo viesť. V januári 1946 zabili poľskí vojaci v dedine Zawadka Morochowska viac ako päťdesiat etnických Ukrajincov zvlášť odporným spôsobom. Jednotky, ktoré to vykonali, ale deň predtým napadli partizáni z Ukrajinskej povstaleckej armády, pričom viacerých Poliakov zabili.

Celkovo ukrajinskí partizáni zabili asi 90-tisíc Poliakov a Poliaci asi 20-tisíc Ukrajincov. Ako však autor opäť zdôrazňuje, tento kontext neospravedlňuje to, čo sa stalo, ale „do značnej miery vysvetľuje, prečo sa tak stalo“.


Kto je tu lepší?

Povojnové besnenie malo veľa skupín obetí, ale najpočetnejšiu tvorili Nemci. (Tí ako kolektív predstavovali v očiach podrobených národov pôvodcu zla, hoci výbuchy etnického násilia neboli zriedkavé ani pred rokom 1939.) Útoky na nich boli aj spontánne, ale vysťahovanie nielenže organizovali vlády Poľska či Československa, ale mali na to dokonca súhlas Veľkej trojky. Problémom nebol len mnohomiliónový rozsah operácie, ale aj brutalita, s ako bola prevedená a s akou sa do tohto zúčtovania zapájali obyčajní ľudia, ktorí si po novom užívali postavenie sluhu, ktorému osud doprial vidieť v sluhovskom postavení svojho niekdajšieho pána.

Lowova kniha tým výpočtom krutostí, samozrejme, je. Lenže snaží sa tiež odpovedať, ako je možné, že ich vôbec po vojne niekto robil, že sa v ľuďoch nabrala toľko nenávisti, že nejeden incident nebol len jej spontánnym výbuchom. Bez toho, že by revidoval pohľad na vojnu, núti myslieť na otázku, o čo lepšie, ako bývalí trýznitelia, boli niektoré obete?

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Najkrajšie americké národné parky
  2. Letná ponuka: Predplatné SME.sk len za 9,90 €
  3. Keď Slováci krotia morský vietor
  4. Už aj čerpacia stanica OMV Spišská Nová Ves je v novom šate
  5. Zákazníkov sme odmenili darčekmi v hodnote 250 000 €
  6. Robila som domáci džem z ovocia z Kauflandu. Ako to dopadlo?
  7. 10 tipov z histórie: ako zbohatnúť podľa úspešných velikánov
  8. Porovnanie najobľúbenejších last minute destinácií
  9. Vizuálny smog je problém
  10. Reportáž: Na Záhorí vyrábajú svetové omietky
  1. Najkrajšie americké národné parky
  2. Podceňovať skúšobné jazdy sa pri výbere vozidla neoplatí
  3. Slováci nakupujú viac slovenskej zeleniny a ovocia ako vlani
  4. Plánovaním financií vás ani prísnejšie podmienky nezaskočia
  5. Letná ponuka: Predplatné SME.sk len za 9,90 €
  6. HB Reavis rozširuje svoje portfólio v Londýne už o piaty projekt
  7. Keď Slováci krotia morský vietor
  8. Ochrana pred tropickou horúčavou
  9. Pivovar Šariš investoval do kultúry
  10. Už aj čerpacia stanica OMV Spišská Nová Ves je v novom šate
  1. Najkrajšie americké národné parky 10 711
  2. 10 tipov z histórie: ako zbohatnúť podľa úspešných velikánov 10 600
  3. Porovnanie najobľúbenejších last minute destinácií 10 268
  4. Vizuálny smog je problém 3 181
  5. Letná ponuka: Predplatné SME.sk len za 9,90 € 3 078
  6. Najvýhodnejšia dovolenka v Tatrách a Liptove 2 871
  7. Už aj čerpacia stanica OMV Spišská Nová Ves je v novom šate 2 474
  8. Keď Slováci krotia morský vietor 2 181
  9. Volkswagen Arteon spája limuzínu s rodinou 1 940
  10. Križovatka si vyžiada rozsiahlu odstávku teplej úžitkovej vody 1 341

Hlavné správy zo Sme.sk

PÍŠE LUBOŠ PALATA

Česko sa stalo základňou vietnamskej rozviedky

Únos je len špičkou ľadovca.

PLUS

Portugalci sa dostali z drogového pekla radikálne

Z užívateľov drog spravili ľudí so zdravotným problémom.

Neprehliadnite tiež

Arethu Franklinovú pochovajú 31. augusta v Detroite

Speváčka zomrela vo veku 76 rokov na rakovinu pankreasu.

Čo by bolo so Slovenskom, keby Hitler vyhral? Nová výstava hľadá v ťažkej téme humor

V bratislavskej Kunsthalle je vynaliezavá výstava Orly a holubice.

Katarína Bajcurová: Ak si dobre spomínam, Biľak a Fulla si tykali

Nebol by umelcom, keby nemal veľké ego. Kurátorka výstavy Filla-Fulla odhaľuje dve tváre československého umenia.