Cédečko očarí spojením slovenskej a maďarskej melodiky so zvukomalebnými ohlasmi šansónu, balkánskeho folklóru, klezmeru a odrobiniek tradičného džezu.
Osobnosť slovenskej divadelnej umelkyne s maďarskými koreňmi Szidi Tobias (1967) má viacero kultivovaných podôb. Popri neoddiskutovateľnej hereckej virtuozite patrí medzi najvýraznejšie už viacej rokov tá spevácka, ktorá je aktuálne dokumentovaná na čerstvom, v poradí šiestom albume Jolanka (Pavian Records 2014).
Kolekcia sviežich pesničiek je ako nádherné ovocie s krásnou šupkou (skvele dizajnovaný obal aj booklet Doda Dobríka s fotkami Micha Bardy), gurmánskou dužinou hudby (Milan Vyskočáni), šťavnatými veršami (Peter Lipovský, Milan Lasica, Szidi Tobias) a neodolateľnou speváckou a hereckou chuťou hlavnej protagonistky.
Bláznivý album
„Chcela som urobiť bláznivý album s trúbami, cimbalom a husľami, taký, aby z neho išiel temperament a radosť,“ uviedla s nonšalantnou gráciou a nadhľadom Szidi Tobias. Hneď po prvom počutí platne je možné povedať, že sa tak naozaj stalo. Už úvodná cirkusácka pesnička (Hore nohami) v neodolateľnom „megafónovo-dychovom“ aranžmáne, vyšperkovaná lajdáckymi výrokmi osôb a „osobností“ (Putin, Obama, pápež František, Jan Kraus, Gašparovič, Mečiar), je extrakt príbehov súčasnosti – hoci veselo podávaný, mrazivo vnímaný. Nahrávka má aj veľmi osobné momenty, idúce až na dreň duše a kostí (Tvrdohlavá, To z nebe káně, Divá ruža, Přání, Ušla by som).
Citlivou zvláštnosťou je krehučká pesnička, ktorú si Szidi Tobias otextovala v maďarčine a (vlastne) tak ako celú nahrávku, venovala svojej zosnulej mame (Édesanyám). K pokorne hrdým vrcholom patrí skladba s textom Milana Lasicu Za lásku, dedikovaná Emílii Vášáryovej, skvostne naliehavý protest proti časovému šprintu života (Štyri besné psiská) alebo textovo-interpretačná perla v „domotanej“ maďaro-slovenčine Hát, to je taký..., ktorá je už dnes absolútnym hitom!
Márquez, Kahlo, Kusturica
Súzvuk textu a hudby je v každej skladbe precízne vyvážený, je to hodinárska práca. Veršotepec Peter Lipovský sa posunul na vrchol svojej literárnej práce a skladateľ Milan Vyskočáni citlivo ctí básnivo-realistickú atmosféru. Jeho invencia je až na drobné výnimky oslobodená od citácií a aranžmány s využívaním dychovej a sláčikovej sekcie intarzované cimbalovými vyhrávkami aj prírodnými zvukmi vysoko prevažujú štandard.
Spojenie slovenskej a maďarskej melodiky so zvukomalebnými ohlasmi šansónu, srdce trhajúceho balkánskeho folklóru, klezmeru a odrobiniek tradičného džezu je úchvatné. V kontraste k bezduchému elektronickému zvukovému smogu, ktorý na nás rádiá neustále vyrušujúco chrlia, ide o neskutočný zážitok.
Summa summarum: metaforický výsledok pozorného načúvania hovorí, že je to celé tak, ako keby výsledný útvar skomponoval Gabriel García Márquez s Fridou Kahlo v réžii mladého Emira Kusturicu. A to nie je maličkosť, to je CD roka !
