Z mohutných betónových gúľ, v ktorých sa zrejme skrývali vojaci počas druhej svetovej vojny, dnes znie zvonivá melódia hracích strojčekov.
Prvé dve našli zarastené v kroví neďaleko cukrovaru v Seredi. Vyzerali ako dinosaurie vajcia, obrovské betónové škrupiny s malým otvorom na jednej strane. Najprv si mysleli, že slúžia na drvenie cukrovej repy, až neskôr im starší pán povedal, že je to inak. Že tie veľké „vajcia“ pochádzajú z druhej svetovej vojny a pravdepodobne slúžili ako obranné kryty. To však nebolo všetko – v kalových poliach neďaleko Trnavy ich malo byť viac, stačilo kopať.
Monika a Bohuš Kubinskí napokon vykopali jedenásť guľových bunkrov – kúgelbunkrov. Previezli ich k sebe a rozmýšľali, čo s nimi. „Najprv to pre nás boli najmä krásne objekty, sochárska esencia,“ hovorí Bohuš Kubinský. „Krásne tvary, ktoré slúžili na hrôzostrašné účely – pre vojnu,“ dodáva Monika.
Kúgelbunkre majú priemer približne 160 cm, každá váži okolo 800 kilogramov.
Stále znejú
Spojenie kontrastov, krásy a hrôzy, je prítomné aj v šamorínskej synagóge, v ktorej od roku 1996 sídli At Home Gallery. Zo siedmich kúgelbunkrov tu vykúkajú drobné hracie strojčeky umiestnené na malých kovových konštrukciách, pripomínajúcich banské veže. Keď chcete, aby začali hrať, musíte podísť bližšie a otáčať malou kľukou.
Ich jemné melódie sa v priestore gúľ i synagógy znásobujú, akoby chceli prehlušiť desivosť toho, čo sa dialo v betónových krytoch. To sa však nedá a navyše, ich úloha spočíva v niečom inom – vracajú anonymným, zvláštnym objektom hlas – sú spomienkou aj výstrahou, že ozveny vojen stále znejú, treba len podísť bližšie a počúvať obe strany - výstrely aj modlitby. Nič nie je čierno-biele.
V minulosti už Kubinskí robili inštalácie, využívajúc rozličné digitálne technológie, teraz však vedeli, že do betónových škrupín sa hodí iba niečo veľmi malé. Niečo, čo si vojak poľahky vzal so sebou z domu. Drobnosť, hračku, fotku – niečo, čo mu pripomína svet bez vojny.
„Najprv sme chceli dovnútra umiestniť staré naťahovacie hračky – bubeníkov, baletky, ale nevedeli sme ich zohnať. Zároveň sme chceli, aby divák prišiel bližšie – aby sa nejako zapojil do dialógu s guľou a zamyslel sa nad tým,“ vysvetľuje Monika Kubinská nápad so strojčekmi.
Tajomstvá ostávajú
Od prvého nálezu v Seredi uplynulo už dosť času, no Kubinskí ani teraz nevedia o histórii kúgelbunkrov oveľa viac než na začiatku, nech to znie akokoľvek paradoxne. Pátrali v Historickom ústave aj na amatérskych internetových fórach. „Tam sme zistili, že kúgelbunkre boli pravdepodobne súčasťou obranného valu nemeckej armády, ktorý sa tiahol od Trenčína po Bratislavu a potom do Pandorfu k Neziderskému jazeru v Rakúsku,“ hovorí Kubinský.
Rovnaké objekty sa však našli aj v Poľsku a v Slovinsku, jeden kúgelbunker je aktuálne vystavený aj v rakúskom Vojenskom múzeu, je však objemovo menší. Odlišné sú aj farby, akými boli jednotlivé gule natreté.
V šamorínskej synagóge budú v rámci výstavy Depozit frontovej línie do konca marca, za sebou však už majú veľkú výstavu v pražskom DOX-e. Tam ich Kubinskí v lete vystavili spolu s vysokým masívnym valom postaveným z vriec naplnených štrkom, ktorý symbolizoval verdunský pevnostný systém z prvej svetovej vojny. „V roku 1914 sa začala veľká vojna... a už sa nikdy neskončila,“ znelo motto výstavy První linie.
Tento nápis nájdete aj na kresbách a maľbách Moniky Kubinskej, uložených v knižniciach na poschodí šamorínskej synagógy. Sú to zápisky z ciest, trekov vo Verdune a prác na kúgelbunkroch. „Keď sa zaoberáte vojnou – týrate sám seba, lebo keď to neustále preberáte a vidíte tie hrôzy, nemôžete to necítiť,“ hovorí Monika Kubinská. Časť malieb – zápiskov sa viaže k minulosti, časť vypovedá o dnešku. „Je to akýsi výkrik, komentár k tomu, čo sa dnes vo svete deje.“
Symbolický návrat
Návrat Kubinských do šamorínskej synagógy je veľmi symbolický. Naposledy tu vystavovali v roku 1999 Projekt Hall. Išlo o dômyselnú inštaláciu pozostávajúcu z betónových panelov, sklených objektov a snímačov, ktoré rozozvučali priestor na základe vibrácií. Práve tu a vtedy si však povedali, že načas s vystavovaním končia. Dôvody pre toto rozhodnutie mali rôzne, pracovať však neprestali. Dnes sú späť „v tempe“ a tam, kde kedysi skončili, pokračujú.
„Už sme však niekde inde - naučili sme sa disciplíne a máme v sebe akúsi vnútornú pohodu. Sme starší a nehrnieme sa do všetkého,“ hovorí Bohuš Kubinský. Kúgelbunkre budú do konca marca v Šamoríne, potom by ich radi presunuli aj do iných miest a krajín, nech tam ľudia roztáčajú hracie strojčeky a nezabúdajú načúvať minulosti.
