Cédečko, ktoré je poctou zosnulému klávesistovi Rickovi Wrightovi, je „len“ vcelku príjemnou ambientnou záležitosťou.
Po dvoch desaťročiach od posledného albumu kľúčovo významnej artrockovej skupiny Pink Floyd The Division Bell, ktorý mal navzdory výrazným výhradám hudobnej kritiky veľký komerčný úspech, vydali zostávajúci dvaja oficiálni členovia kapely – gitarista David Gilmour a bubeník Nick Mason, ešte jeden album The Endless River (Parlophone Records/Warner Music 2014).
Bodka za históriou
Poňali ho ako finálnu poctu zosnulému hráčovi na klávesy Rickovi Wrightovi a veľmi pravdepodobne aj ako definitívnu bodku za históriou skupiny, ktorej nahrávky určite patria do zlatého fondu modernej hudby minulého storočia. Progrockeri Pink Floyd vyslali vo svojej kariére na umeleckú scénu množstvo zásadných impulzov a znamení, z ktorých ich učenliví nasledovníci vytvorili nové muzikálne trendy, akými sú scénický rock alebo astrálna, neoklasicistická či meditačná hudba.
Vzrušene očakávaná zadumaná nahrávka The Endless River vznikla pozorným výberom z technicky aktualizovaných dvadsaťhodinových zvukových náčrtov a rozličných múzických prebytkov, čo zostali „zabudnuté“ po nahrávaní The Division Bell alebo sa postupne našli vo Wrightovom rozsiahlom archíve.
Kolekcia je koncipovaná ako komplexná séria navzájom prepojených inštrumentálnych skladbičiek, ktoré sú zväčša postavené na kozmicky plávajúco znejúcich klávesoch, do ktorých vstupujú diskrétne, ale pritom naliehavo kvílivé Gilmourove „obvyklé“ gitarové sóla s občasne dramatickým podfarbením bicími Nicka Masona.
Štyri „strany“ cédečka
Podobne ako vinylový dvojalbum má aktuálne cédečko podľa návrhu spoluproducenta a gitaristu Phila Manzaneru (exRoxy Music) štyri „strany“.
Prvá obsahuje Gilmourove a Wrightove zasnene rozpradené dialógy, druhá o niečo pestrejšie strieda dramatické a krehké pasáže s hymnickým vyvrcholením v skladbe Anisina. Tretí blok obsahuje relatívne krátke kúsky s finálnou kompozíciou Talkin’ Hawkin’, do ktorej je zamontovaný úryvok z prednášky svetoznámeho kozmologického génia Stephena Hawkinga.
Najdynamickejšou je potom zároveň „najzrozumiteľnejšia“ štvrtá strana v závere s tak trocha mrákotne zaspievanou baladou Louder Than Words.
Žiaden zázrak sa teda nekoná, hoci sa toto CD stále predáva astronomickou rýchlosťou. Je to popravde „len“ vcelku príjemná ambientná záležitosť v charakteristicky pekne výtvarnom obale, pri ktorej si môžete pokojne čítať alebo disciplinovane šoférovať.
