Článok pokračuje pod video reklamou
KNIHA TÝŽDŇA / PREZIDENT
Ako napísať „objektívnu“ knihu o človeku, ktorý ani tri roky po smrti neprestáva byť bodom, ku ktorému musí zaujať stanovisko každý, kto aspoň okrajovo sleduje českú spoločnosť?
Pred 25 rokmi, presnejšie 29. decembra 1989, zvolilo Federálne zhromaždenie Václava Havla za prezidenta ČSSR. Vo viacerých ohľadoch to bol zásadný predel. Po vyše štyridsiatich rokoch stál na čele štátu nekomunista, disident, väzeň svojho predchodcu. Pre niektorých to môže byť predel i v tom, že kým odovzdávanie moci v štáte bolo dovtedy do značnej miery zaznamenávané na magnetofón, jednomyseľná voľba komunistického parlamentu zostáva dodnes tajomstvom.
Hoci menej dôležitým, ale predsa len predelom sa voľba stala aj pre českého novinára Daniela Kaisera. V tejto chvíli sa končí prvý zväzok jeho životopisu Václava Havla s názvom Disident, ktorý vyšiel v roku 2009, a začína sa druhý, pomenovaný ako Prezident (Paseka 2014).
Zdanie klame
Pri prvom prelistovaní sa druhá časť biografie javí nudnejšia ako obdobie do roku 1989. Kým v Disidentovi s Havlom prechádzame z Lucerny do väzenia, z českých i svetových divadiel do pivovaru a z podzemia Laterny Magiky do Vladislavskej sály, ako československý a český prezident sa Havel akoby nehýbe z miesta. Zdanie však klame.
V mnohom je Havlovo porevolučné pôsobenie podobne dramatické, len pri každoročných pripomienkach novembra 1989 a jeho osoby mu médiá venujú oveľa menej priestoru. Kaiser oživuje polozabudnuté príbehy lustrácií či vstupu prvých postkomunistických krajín do NATO. Nepostupuje prísne chronologicky, ale Havla predstavuje vo vzťahu k najdôležitejším témam, do ktorých sa na Pražskom hrade i na svojich cestách vkladal tak naplno, ako to len šlo.
Českí recenzenti dosiaľ najrozsiahlejšiemu životopisu vyčítajú napríklad to, že prezidenta vykresľuje len ako muža činu a s výnimkou obdobia rokov 1996/1997, keď zomrela Havlova prvá manželka Oľga, ocitol sa na pokraji smrti a znovu sa oženil, ale nehľadá hlbšie príčiny jeho rozhodnutí. Do istej miery je to pravda, ale ako vidieť napríklad v najrozsiahlejšej kapitole knihy, venovanej vzťahu k Slovensku, nie vždy je to tak.
Názorový obrat
Tu sledujeme prerod človeka, ktorý začiatkom roku 1990 vstúpil ako slon do porcelánu Federálneho zhromaždenia s návrhom na zmenu názvu štátu, ktorý spustil pomlčkovú vojnu, cez človeka, ktorý až bezohľadne nútil predstaviteľov oboch republík nájsť kompromis o budúcnosti spoločného štátu, na človeka, ktorý odmietal blahosklonnosť niektorých českých politikov k Slovensku a písal, že „slovenský národ je pre mňa národom dospelým, tak ako každý iný národ, a odmietam s ním – koniec koncov aj v jeho záujme – konať ako s nedospelým deckom“.
Podobných, i keď menej vysvetlených prerodov je v Prezidentovi viac. V roku 1993 Havel rozohral – Kaiserovými slovami – „veľkú hru“ o vstup do NATO. Tu sa autor vracia ešte do disidentských čias, keď Havel rozvíjal myšlienky o akejsi symetrii medzi Západom a Východom. V druhej polovici osemdesiatych rokov sa však už začína posúvať k pozíciám „atlantického“ krídla disentu a odkláňať od Jiřího Dienstbiera, ktorý v disidentskom prostredí bol hlavným expertom na zahraničnú politiku.
Naplno sa tento „kopernikovský obrat“ prejavil už na začiatku jeho prezidentovania, pri príprave prvej cesty do Spojených štátov. Kaiser tu vďaka mnohým zdrojom (čo inak poznať na celej knihe) rekonštruuje, ako nováčik menil svoj slávny prejav pred americkým Kongresom, keď z neho napríklad vypustil zmienku o „odblokovaní Európy“, i to, že k tomuto prerodu mu musela pomáhať americká diplomacia.
Strata autonómie?
Prakticky celou knihou sa ako červená niť tiahne vzťah s Václavom Klausom, kde Kaiser načrtáva niekoľko polôh, ktoré Havel voči svojmu nástupcovi zaujímal. Línia od vzájomného oťukávania sa cez vymedzenie polí pôsobnosti, podporu pravicových vlád až po emancipáciu na Klausovi a rudolfínsky prejav však nepôsobí veľmi presvedčivo. Havel tu občas akoby prestával byť autonómnou osobnosťou a existuje len vo vzťahu ku Klausovi, čím sa otvára otázka, či niektoré pasáže hovoria o ich vzťahu, alebo skôr o názore autora. Podobne je to aj s Havlovým „zozelenaním“.
Lenže ako napísať „objektívnu“ knihu o človeku, ktorý ani tri roky po svojej smrti neprestáva byť bodom, ku ktorému musí zaujať stanovisko každý, kto aspoň okrajovo sleduje českú spoločnosť? Zvlášť, keď si obdobie, ktoré autor opisuje, každý pamätá a interpretuje tak, ako ho zažil on? A v čase, keď akoby v Česku prevládol duch, že tých dvadsaťpäť rokov, čo uplynuli od Havlovho zvolenia, nestálo za nič?
