Píše Vlado Janček, básnik a dramatik
Pred 110 rokmi sa narodil jeden z najvýznamnejších slovenských medzivojnových básnikov Ladislav Novomeský
Niekedy v prvej polovici štyridsiatych rokov minulého storočia sedel zrelý tridsiatnik Novomeský vo svojej obľúbenej kaviarni Štefánka. Nezachovalo sa, či práve v tej chvíli písal svoju novú báseň, alebo sa venoval práci pre nepolitický hospodársky časopis Budovateľ, ktorý najskôr redigoval a neskôr bol jeho šéfredaktorom.
Do kaviarne zrazu vošiel nemenovaný vyšší nemecký dôstojník sprevádzaný šéfom Úradu propagandy slovenského štátu Tidom J. Gašparom. Ten okrem svojho politického účinkovania bol aj spisovateľom, bohémom a známym vtipkárom. So slovami: „A teraz vám predstavím živého komunistu,“ priviedol Nemca k stolu, kde sedel Novomeský a zoznámil ich.
Tolerovaný básnik
Na rozdiel od protektorátu, kde českých komunistov popravovali a museli sa skrývať pred fašistickým prenasledovaním, sa táto epizóda nestala pre ľavicového básnika tragickou. K tolerovaniu Novomeského prispelo aj to, že udržiaval dobré vzťahy s Milom Urbanom, ktorého veľmi uznával za jeho literárne diela. A sám šéfredaktor Gardistu zasa v predchádzajúcom období svojho života sám seba označoval za „živelného komunistu“, za čo bol terčom útokov na stránkach iného ľudáckeho periodika – Slováka. Novomeský aj s ďalšími komunistami sa dokonca v prvej polovici štyridsiatych rokov údajne často stretávali so samotným radikálnym ľudáckym vodcom Šaňom Machom, vďaka čomu mohli byť chránení pred nepriazňou vtedajšieho režimu.
Novomeský svoje komunistické názory prezentoval ako novinár a neskôr aj ako politik. „On bol humanista, on ustavične tento termín, tento pojem humanizmu zdôrazňoval, a v jeho poézii je to úplne známe. On hovoril o človečích podstatách a podobne, všade zdôrazňoval moment ľudskosti oproti nejakému politickému zaradeniu.“ To už sú slová profesora Milana Hamadu, popredného slovenského literárneho kritika, ktorý sa s Novomeským stretával od začiatku šesťdesiatych rokov. Vtedy sa básnik mohol vrátiť na Slovensko, prepustený z väzenia po známom procese s „buržoáznymi nacionalistami“ z roku 1954, keď ho vykonštruovane odsúdili spolu s Ladislavom Holdošom, Ivanom Horváthom, Danielom Okálim a Gustávom Husákom.
Laco Novomeský s Ludvíkom Svobodom a Vasilom Biľakom
Silné slovo, slabá reč
Po návrate do Bratislavy Novomeského aj oficiálne rehabilitovali, získal dokonca titul Národný umelec a začal sa aktívne zapájať do kultúrneho života. Práve do tohto obdobia siahajú spomienky profesora Hamadu. Ten sa z vlastnej iniciatívy dostal k básňam Ladislava Novomeského ešte v čase, keď bol autor tabuizovaný. Čoskoro sa však starnúci básnik a zapálený mladý literárny kritik stretli aj osobne.
