V českom preklade vyšla ďalšia kniha o legendárnom americkom pesničkárovi.
Pre väčšinu dnešného hudobného a literárneho publika predstavuje nepredvídateľný pomník či bustu, prípadne heslo v encyklopédiách. Ide však o stále živého a životaschopného umelca, ktorý urobil v ostatnom desaťročí veci, ktoré mnoho fanúšikov považovalo za takmer nemysliteľné. Bob Dylan sa objavil v televíznej reklame na sexy spodnú bielizeň, na „nekonečnom“ turné hráva (podľa nálady a bolestí v prstoch) viac na klávesoch než na gitare, urobil dva filmy. Má nomináciu na brakovú Zlatú malinu (2004) za film Inkognito, ale získal prestížnu Pulitzerovu cenu (2008) za „silný vplyv na populárnu hudbu a americkú kultúru lyrickými kompozíciami jedinečnej poetickej sily“.
Kritici aj chválenkári by si mohli pripomenúť, že jadrom jeho imidžu je zmena a zavádzanie vymyslenými pravdami, čo už v priebehu viac ako päťdesiatročnej kariéry viackrát naznačil. Takže môže byť sirota, poslušný syn, neúspešný študent, provokatér, rocker, antikresťan, filmár, spisovateľ aj reklamný agent. Dokáže byť renesančným chameleónom, má na to. Dobre maľuje a výtvarníci tvrdia, že by sa týmto spôsobom umenia mohol pokojne živiť (mal rozsiahlu výstavu olejov, akvarelov, grafík a kresieb v Chemnitzi, Kodani, Londýne, Washingtone).
Nejde o život, ale o tvorbu
Ľudia ho zažili v mnohých podobách: na novinárov bol arogantný, keď sa ho nesprávne pýtali, publikom pohŕdal, keď zúrivo pískalo. Ale tvrdí: „Milesa Davisa vypískali, Hanka Williamsa vypískali, Stravinského vypískali. Keď vás občas nevypískajú, nič neznamenáte.“ Vymýšľal si o sebe rozprávky, aby zviedol lovcov senzácií zo stopy. Blízki ho poznajú ako milého vtipného spoločníka, hoci málokto ho môže osloviť prezývkou Zimmie. Iní o ňom hovoria ako o človeku, ktorý je úplne mimo, akoby duchom neprítomný.
Podstatné sú však jeho piesne a texty. V nich sa Dylan zrkadlí ako mnohostranná nadčasová bytosť, tajomne a nevyspytateľne, občas šialene. Skladby po ňom zostanú navždy a ich význam i obsah je všadeprítomný.
Významný americký historik umenia, novinár a spisovateľ, zakladajúci redaktor kultového časopisu Rolling Stone David Dalton patrí k dôsledným autorom, čo dokázal životopismi Sida Viciousa, Jamesa Deana, Jima Morrisona alebo Andyho Warhola. Je spoluautorom (spolu s Jonathanom Cottom) knihy Get Back, jediného autorizovaného životopisu The Beatles, ktorý si sama skupina objednala aj scenáristom chystaného dokumentu o Janis Joplin.
V knižke s otázkou, ktorú si na slávnom albume Blonde on Blonde položil sám Dylan v pesničke Ballad of a Thin Man, prináša naozaj detailný portrét folk-rockovej ikony a nekompromisne odhaľuje hazardné hry, ktoré si majster sám hrá s vlastnou osobnosťou aj jeho schopnosť „vykrádať“ iných autorov.
Nič mu nie je sväté
Autor píše zasväteným, hoci provokatívnym štýlom, ktorý je presýtený citátmi Dylanových textov, poetickými obrazmi, demýtizáciou, nečakanými súvislosťami aj ironickým humorom. Nič mu nie je sväté a má na to „pouvoir“ vďaka svedeckým rozhovorom s priateľmi, spolupracovníkmi a osobami z majstrovho okolia ako Marianne Faithfull, Allen Ginsberg, Jerry Garcia a ďalších. Uvádza aj „pikošky“, napríklad ako chcel niekedy bezradný pesničkár nahrávať s Johnom Mayallom (!) a jeho kapelou Bluesbreakers (vtedy aj s Ericom Claptonom), z čoho zišlo vďaka jeho vtedajšej neschopnosti pôsobiť ako „radový člen“ kapely.
Autor akcentuje Dylanov nesporný prínos do svetovej kultúry, ale nezakrýva aj isté umelecké prepady. Obnažuje jeho určitú bezohľadnosť na ceste za slávou, necitlivé správanie k blízkym aj následné výčitky a depresie vykupujúce genialitu. Napriek množstvu citlivých svedectiev sa mu darí vyhýbať bulvarizácii a informácie o súkromí ponúkať len pre objasnenie umeleckej dráhy.
Ani vo faktoch dosť úzkostlivý Dalton si nemôže byť istý „skutočnou pravdou“. Poctivá snaha dešifrovať všemožné kroky a úskoky ale výrazne prispieva k pochopeniu viacerých „nezrozumiteľných“ Dylanových piesní a pridáva na atraktivite materiálu. Vydaril sa aj zasvätený, prakticky bezchybný preklad Ladislava Šenkyříka.
