Ukrajinský divadelný režisér VALENTIN KOZMENKO – DELINDE žije v Prešove, ale duchom je často na Ukrajine. Tamojšiu televíziu sleduje aj šesť hodín denne, aby bol v obraze. Naposledy režíroval hru Tajomné variácie v Divadle vo veži Maroša Kramára.
Kedy ste boli naposledy v Kyjeve?
„Pred niekoľkými mesiacmi, minulý rok som tam skúšal jednu inscenáciu. Keď sa zobudím, stále sa ešte pýtam, či som v Kyjeve alebo na Slovensku.“
Ako reaguje ukrajinské divadlo na súčasné politické udalosti?
„Keď divadlo aktuálne reaguje na to, čo sa deje, ide len o publicistiku. Ja sa ňou nezaoberám, najbližšie k nej som bol ešte za Brežneva, keď som inscenoval Brechtovu hru Zadržateľný vzostup Artura Uiho. Zaoberal som sa v nej však ľudskými vzťahmi a chybami, ktoré umožnia niekomu, aby sa stal diktátorom. Dodnes sa táto inscenácia na Ukrajine vníma kultovo, a to preto, že bola nadčasová, neviazaná na konkrétneho politika.“
Píšu sa už divadelné hry o majdane či o vojne so separatistami?
„Umelec nemôže byť mimo, keď sa politické udalosti dotýkajú osudu štátu. Ale chce to čas, aby sa tieto udalosti spracovali kvalitne. Umelec musí byť vždy v opozícii voči akémukoľvek režimu, či je už autoritárny, alebo liberálny. Človek a akákoľvek moc – to je večný námet na hru. Samotný osud človeka je oveľa zaujímavejší ako politické myšlienky, ktoré by som mohol divadlom propagovať.“
Odráža sa konflikt s Ruskom aj na divadelnom živote? Nestiahli všetky ruské hry z repertoáru?
„Na jar budem režírovať v Kyjeve Gogoľovho Revízora. Gogoľ je síce ruský spisovateľ ukrajinského pôvodu, stále sú však v repertoári dve moje čechovovské inscenácie, hrajú tam aj súčasných ruských autorov. Umenie sa chvalabohu vyhýba úzkym politickým problémom. Pracoval som aj v Moskve, dodnes tam mám veľa priateľov, naše vzťahy zostali nezmenené. Sú však aj niektorí rodáci z Ukrajiny, ktorí vojnu podporujú. Lenže to potom nie sú umelci, ale tí, čo si umením zarábajú na život. Ani ukrajinskí ani ruskí umelci nebojujú, bojujú len úradníci umenia.“
Z filmov o nežnej revolúcii nám dnes vanie smiešny pátos. Poznáte ho aj vy z vašich tribún?
„Ja tomu hovorím romantizmus, ten vždy patril k zmenám. S odstupom času sa nedívame na to, ako sa správali daní ľudia v tom čase, ale na to, ako sa zmenili. Ironický nadhľad v nás vyvoláva to, že sa často nezrealizovali ideály, po ktorých v tých časoch volali. Nádeje spájané s osudovými zmenami sa totiž málokedy naplnia. Prvý majdan, teda Oranžová revolúcia nepriniesla to, za čo národ vyšiel do ulíc. Práve naopak, situácia sa ešte zhoršila. Preto sa ľud vzbúril druhýkrát.“
Bude aj tretí majdan?
„Nechcem, aby bol. Teraz by sme už mali niečo dosiahnuť. Ukrajina sa nachádza na rubikone. Ak ho prejde, začne iná éra, v ktorej budú platiť iné hodnoty. Verím, že aj divadlo prestane myslieť na dnešné problémy, a začnú ho zaujímať globálnejšie kategórie.“
Čo je nutné pre to urobiť?
„Potrebujeme tektonickú zmenu vo všetkých sférach života smerom k oveľa mladšej generácii, ktorá vyrástla už po Oranžovej revolúcii, a ktorá má už iné kritériá, iné vzdelania. Na tribúnach však opäť vidím veteránov všetkých majdanov, ktorí chcú byť všade a zabezpečiť si svoju mocenskú aj finančnú situáciu.“
Mnohí majú pocit, že Ukrajina je prirodzene vo sfére záujmu Ruska, že sa teda Európa do nej vôbec nemala miešať.
„Vplyv Ruska na Ukrajinu je permanentný problém ťahajúci sa ešte od čias cárskeho Ruska, ktoré v nás vždy videlo len mladšieho brata. Ak hovorím Rusko, tak nemyslím ruský národ, ale istú ideologickú, mocenskú, vojenskú či finančnú skupinu, ktorá hľadí len na svoje záujmy a ešte aj vlastný národ privádza do biedy. V normálnej rodine by mal byť záujem, aby mladší brat dospel, inak nevyhnutne budú spieť ku konfliktu.“
Asi tu však nejde len o dospievanie. Aj o ukrajinské nerastné a pôdné bohatstvo.
„Ak bude Ukrajina pokračovať v zmenách, Rusi sa začnú pýtať, prečo to tam je možné, a u nich nie. Je to podobná situácia, ako keď sa po druhej svetovej vojne vrátili vojaci domov z Európy s tým, že ľudia tam žijú inak. Hneď sa dostali do gulagu, lebo úlohou moci vtedy bolo vybudovať železnú oponu.“
Situácia na východe Ukrajiny sa však neustále zhoršuje, zvyšuje sa aj počet mŕtvych, nefungujú bankomaty, nechodia penzie. Tamojší ľudia sú už určite zo situácie úprimne nahnevaní.
„Také niečo si ľudia budú dlho pamätať, rany sa budú dlho hojiť. Tí, čo chápu skutočnú príčinu, však nebudú pripisovať vinu za nefungujúce bankomaty novej ukrajinskej vláde alebo majdanu, ale budú si uvedomovať, že je to súčasť politiky Kremľa, ktorý hovorí o mieri a zároveň riadi vojnu. Ruská štátna moc má obrovský vplyv na všetky inštitúcie, túto propagandistickú mašinériu vybudovalo ešte cárske Rusko. Som presvedčený, že keby mocenská propaganda stíchla len na nejakých päť rokov, vypukol by pred Krem ľom taký majdan, že by z neho nezostali ani len steny.“
Aj na Ukrajine však určite funguje propaganda.
„Ukrajina nebola pod Kremľom tak dlho, ako je pod ním samo Rusko, preto je tam trochu voľnejšie. Ukrajina bola vždy pomerne disidentská, myslím teraz na národnú povahu. Ukrajinec bude všetko trpieť, znášať, chápať, ale potom príde okamih, keď si kritická masa povie dosť. Spolieham sa na genetický ťah Ukrajincov k slobode, ktorý sa ukazuje už od kozákov.“
Je momentálne na Ukrajine nálada skôr pesimistická?
„V mojom okruhu je to práve naopak. Ekonomické problémy sa dajú vyriešiť, len ak nebude vojna, navyše nie so susedom, s blízkym človekom. Zdá sa mi, že sme oveľa odvážnejší, svedomitejší ako pred rokmi, keď sme sa spoliehali skôr na to, že nejako bude. Teraz si viac uvedomujeme, že bude len to, čo sami urobíme. Otázkou nie je, koho podporuje Rusko, koho Európa či Amerika, ale či je dosť ľudí v tomto štáte, ktorí sú schopní sami uskutočniť zmeny. V Kyjeve sú rodiny, ktoré predtým žili v slušnom luxuse, a dnes nosia jedlo do nemocníc a opatrujú tam ranených, sieť pomoci si organizujú cez sociálne siete. Vidím v tom duchovný rast spoločnosti.“
