Balkánsky ´Mik Džeger´ na Slovensku nečaká milosť od žien. Aj preto napísal Uspávanky pre partizánky. Môžu vás uspať, ale máte ich v hlave.
Nový rok niekedy môže začať uprostred januára a trvať napríklad iba štrnásť dní, lebo len toľko dní v danom roku dá človeku zmysel. Nie je vylúčené, že okrem nich sa zvyšok času stane zbytočným a človek sa tohto pocitu jednoducho nevie zbaviť. Tak nejako pesimisticky, po svojom, uvažuje o živote Zvonko Lakčevič.
Niekedy má život rád
„Ten život ve bit a i farebni, ale a i tak ho nemam rad“, píše v jednej zo svojich nových krátkych próz. Keď sa ho na to opýtate, trošku predsa len zjemní – niekedy má život rád. Rodák z Čiernej Hory žije na Slovensku už vyše dvadsať rokov. Vyštudoval tu, zažil búrlivé roky, svetlé chvíle aj pády. Čosi ho u nás stále drží, vraj práve tu cíti pevnú pôdu pod nohami. Teda, ak nie je poľadovica – tej sa chlapec z prímorských krajov najviac bojí. Podľa jeho kalendára sa Nový rok naposledy začal pred tri a pol rokom a vraj sa práve skončil. Za ten čas nakrúcal voľakedajší absolvent réžie na VŠMU film, ktorý naplnil jeho život a ťahal ho dopredu. Bude v ňom účinkovať ako herec – stvárni manažéra v príbehu o boxerovi tmavej pleti, ktorý vo vidine dobrého zárobku cestuje po Európe a dostáva nakladačky. Film režiséra Ivana Ostrochovského je už prihlásený na európske festivaly. Čaká sa, čo bude ďalej.
Svätopluk Mikyta: Keď bzučja čmelijaci
Laco Teren: Neempiristicka predpoveď jari
Ako mu jazyk dorástol
Čo je však rovnako dôležité, v posledných rokoch sa autor rozpísal. Jeho krátke texty majú jednoduchý, ale osobitý jazyk, poznačený hybridnou rečou, ktorá je v našich končinách vlastná iba jemu. Svoj život prežil ako dieťa v Čiernej Hore, potom žil dlho v chorvátskej Rijeke, chvíľu aj v slovinskej Izole, aby nakoniec zakotvil u nás. Nikdy sa nenaučil dobre po slovensky, a preto píše, ako mu jazyk postupne dorástol – trochu po „jugošsky“, trochu po slovensky, a pritom úplne zrozumiteľne. Jeho texty sa stali inšpiráciou pre celý rad slovenských výtvarníkov, on sám sa pre nich stal akousi magickou čiernou bradatou múzou. Po Uspávankách a Vareškách pre partizánov mu vyšla v poradí už tretia knižka, opäť s krásnymi ilustráciami v dramaturgii Niny Gažovičovej. Uspávanky pre partizánky inšpirovali 25 výtvarníkov, každý urobil k jednému z textov ilustráciu. Medzi umelcami – skalnými priateľmi, známymi či obdivovateľmi nechýbajú Danglár, Shooty, Erik Binder, Marko Blažo, Marek Ormandík, Svätopluk Mikyta, Lucia Dovičáková, Simona Bubánová a mnohí ďalší.
Keď mama bola kápo
Zatvrdnutý smútok, nechcený vtip, skrytá radosť, obyčajné veci, bežné udalosti, dôležitosť tabaku, mediteránske kulisy, matka, choroba, zabudnutá schopnosť mať rád. Do týchto motívov ukrýva myšlienky, ktoré dáva na papier tak, ako prídu. „Zvyčajne ich vypustím za minútu, maximálne za päť. Sú to také ultra krátke príbehy. Asi to bude systém terapie, keď človeka chytí depresia,“ uvažuje. Zopár textov napísal „na veselo“, vraj aby mal spomienku aj na tú polhodinku veselej chvíle, ktorá sa náhodou objaví. Tentoraz väčšinou tvoril doma v Rijeke, kde strávil polovicu roka. „Bolo to dosť zvláštne. Takto intenzívne sme boli spolu s mamou prvýkrát po tridsiatich rokoch,“ hovorí. Samozrejme, že to bolo iné ako voľakedy, keď mama bola „kápo“ a celej rodine šéfovala. Viacero textov je práve o nej. Obaja sa trochu životom unavili, nemali krízové situácie ani hádky. Problém bol len raz, keď nechala splesnivieť životne dôležitý tabak z čiernohorskej plantáže. „Musel som ho vifajčit a i ked bi som skapal. Kvoli tomu pindanju pri obrezavanji te plesne,“ píše v jednej z poviedok.
Jarmila Sabová Džuppová: Volavka
Najkrajšie ryby nechutia
Keď vám vlastné deti večer v posteli povedia – mama, ticho, už nespievaj, treba sa asi zamyslieť, a hlavne čo najskôr stíchnuť. Buď ste vybrali zlé uspávanky, alebo ste sa priveľmi vžili, alebo že by ste spievali tak falošne? A možno vaše deti už dávno frčia na niečom inom a nerobí im dobre bolestivý pokoj, ktorý je pre piesne tohto typu charakteristický. V knihe Zvonka Lakčeviča ho neomylne nájdete a zaberá podstatné miesto.
Martin Shooty Šútovec: Projekti su dragi, arašidi daleko
Svoje uspávanky venoval ženám tak, ako ich vníma. Partizánkam, ktoré sú preňho krásne, ak sa nenechali zlákať pozlátkou. Tie „pokleslé“ sú zase ako morské cipli. Jedny z najkrajších a najchutnejších rýb vraj plávajú v nesprávnych vodách, najradšej okolo kanalizácie a kŕmia sa špinou. Preto majú nejedlé mäso. V uspávanke sú rozhodne na správnom mieste. Je to podľa autora dobrý žáner. Môže vás uspať, ale ráno, keď sa zobudíte, máte ju stále v hlave. Ženy vo svojej knižke nešetrí. To, čo mu ide od srdca, necenzuruje. Už sa naučil, že „ked si papulnati, a neni si Mik Džeger, nečakaj milost“.
