Ocenenia slovenských filmov na rôznych festivaloch môžu vzbudzovať dojem, že sa našej kinematografii celkom darí. Sú však tieto filmy schopné aj reálne osloviť širší okruh divákov? Dokážu im ponúknuť obsah, ktorý ich zasiahne hlbšie?
Ak kritériom má byť aj kvalita presahujúca úroveň bežnej béčkovej produkcie, ocitáme sa už na tenkom ľade.
Dôvod? Asi neexistuje jednoznačná odpoveď. Viniť za to len rádovo nižšie rozpočty by bolo až priveľmi jednoduché. Divácky záujem o hodnotnejšie filmy tohto typu je celkom prirodzený.
O týždeň príde 8. januára do našich kín film režiséra Juraja Nvotu Rukojemník. Netají sa ambíciou, že chce byť práve takýmto filmom. Má atraktívny distribučný názov, hviezdne česko-slovenské obsadenie (Milan Lasica, Libuše Šafránková, Richard Labuda, Ondřej Vetchý či Szidi Tobias). Scenáristicky tandem Peter Pišťanek a Marian Urban sľubuje silný príbeh – a navyše, má prívlastok „rodinný“.
Príbeh desaťročného Petra, ktorého vychovávajú starí rodičia, sa odohráva v druhej polovici 60. rokov v obci na prísne stráženej hranici s Rakúskom. Tam jeho rodičia emigrovali, a chlapca úrady za nimi nechcú pustiť. Stáva sa tak rukojemníkom režimu.
Film už má za sebou českú premiéru (v Českej republike je uvádzaný pod názvom: Jak jsme hráli čáru). Nielen miestni recenzenti, ale aj samotní diváci sa prekvapivo svorne pozastavujú predovšetkým nad jeho predabovaním do češtiny. Hoci pri filme určenom aj pre deti je dabing pochopiteľný, jeho kvalita značne uberá na autenticite a zrozumiteľnosti. Mnohí by ho preto radšej videli v originálnom znení.
Ak je pre českého diváka najväčším nedostatkom tohto filmu len jeho dabing, je to o dôvod viac ísť si pozrieť do kina jeho pôvodnú verziu. O úspešnosti filmu napokon vždy rozhodujú jeho diváci.
Autor: Miroslav Bekeč
