. Kto by ho chcel vidieť v divadle, nájde ho v Shakespearovi alebo v provokatívnom modernom titule Shopping and facking. Z maďarských filmov, v ktorých hral, boli u nás premietané zatiaľ len dva: Blízko k láske a Taká Amerika. Temperamentný aj v živote sa mladý Maďar počas rýchlej chôdze do kaviarne sám po hlave pustil do rozhovoru. Herec Ferenc Hujber:
Všetko je tu iné, aj ľudia inak vyzerajú a pôsobia. Stromy, ktoré poznám z domu, sú u vás zaujímavejšie. Ako cudzokrajný druh. Keď sa prechádzam po Bratislave alebo Prahe, ovoniavam vzduch. Je svieži a príjemný. Cítim v ňom nejaké pečivo, rieku, možno korenie, ktoré nepoznám... Nemám rád Budepešť. Je to odporné smradľavé veľkomesto. Samý smog a smeti, začiernené chodníky, parky, kde je plno ľudí na trávnikoch... Musím odtiaľ odísť!
Kam?
Je veľa krajín, ktoré by som chcel vidieť a pracovať v nich. V každom prípade to chcem skúsiť aj v Amerike.
Už máte nejakú zahraničnú skúsenosť, okrem tejto slovenskej?
Zatiaľ nie, ale už som hral v mnohých maďarských filmoch a mal som aj nepatrné úlohy v zahraničných, ktoré sa nakrúcali v Maďarsku. Som presvedčený, že za chvíľu príde čas, keď určite budem hrať v dobrých zahraničných snímkach zaujímavé úlohy. Každú chvíľu sú v Budapešti rozložené všelijaké štáby, ktoré nemajú vždy obsadené všetky postavy a spoliehajú sa na domácich. Pracuje pre nich celé maďarské filmárské pozadie. Poznajú ma. Je vlastne isté, že môžem dostať hocijakú úlohu. Napríklad, v takých nezávislých francúzskych filmoch je dosť príležítostí. Napokon, nie je nejaký výrazný rozdiel medzi európskymi národnými kinematografiami jednotlivých krajín. Ak sa o ne človek zaujíma, nosí ich v hlave, pozná ich, určite sa do nich dostane aj v reáli.
Ako si vás našiel režisér Miloslav Luther?
Potreboval maďarského herca, dopočul sa o mne a prišiel za mnou do Budapešti. Rýchlo sme sa dohodli.
Ani chvíľu ste neváhali?
Bože, vôbec nie! Ani sekundu. Ešte ako dieťa som čítal Dumasovho Grófa Monte Cristo a zapamätal som si na celý život jeho slová o tom, že sa cíti byť svetoobčanom. V tomto zmysle slova Maďarsko nie je moja krajina a nevlastní ma. Narodil som sa na tento svet a doma som všade.
Mali ste možnosť vnímať našu krajinu, keď ste tu nakrúcali?
Nakrúcali sme na zámku neďaleko Prahy a vo voľných chvíľach som utekal od štábu. Ako duch som strašil po krajine. Na všetko som bol nenásytne zvedavý. Veľakrát som už bol aj na Slovensku, aj v Česku, a stále ma to tu zaujíma.
Odlišuje sa niečim naše herectvo od maďarského?
Česi sú napríklad oveľa presnejší, ako sme my, Maďari. V Budapešti som vždy veľmi nervózny z istej nespoľahlivosti, poriadne si musím rozmyslieť, s kým a do čoho idem. Aj pred kamerou, aj na javisku potrebujem vzájomnú úctu a disciplinovanosť. V mojom budapeštianskom materskom divadle Vigszinház som zažil nepríjemné situácie a zo dňa na deň som z neho odišiel. Od tohto roku beriem len to, čo mi absolútne sedí. Začal som si vyberať. V Prahe som videl predstavenie Veľa kriku pre nič, ktoré režírovala Eniko Ezsenyiová a okamžite som pocítil, ako vynikajúco hrajú českí herci. Obdivujem ich, že sú schopní takto dobre hrať každý večer.
Myslíte, že v Lutherovom projekte ste zarobili adekvátne vynaloženému úsiliu?
Peniaze pre mňa nehrali hlavnú úlohu. Pomyslel som si: Ďakujem pekne, že ma zaplatíte, ale keby ste mi nedali nič, aj tak som rád, že som túto rolu dostal! Videl som Lutherove oči a povedal som si, že s ním chcem pracovať. Veľmi dobre cítim auru jednotlivých ľudí a ich oči ma už nemôžu nikdy oklamať.
Chceli by ste ešte niekedy nakrúcať slovenský film?
Kedykoľvek.
V našich kinách nedávno odpremietali snímku Taká Amerika, kde ste hrali aj vy. Mnohí sa potešili - konečne nejaký "náš" film od susedov. Poznajú diváci v Maďarsku slovenskú kinematografiu?
Do kín sa toho veľa nedostane. Vo videotékach zasa nájdete len klasické staršie snímky. Dokonale poznám iba Menzlove a Formanove práce, a to sú Česi. Vidím výhradne to, čo si môžem priniesť domov, pretože vôbec nemám čas chodiť do kina. No, a v našej televízii sa najčastejšie premietajú poľské veci.
Aký je váš Attila Boráros v Úteku do Budína?
Vo Vančurovom románe, podľa ktorého film vznikol, túto postavu nenájdete. Pán Luther mi však povedal, že pre neho je veľmi podstatná, lebo pomáha príbehu. Chvíľu som mal obavy, či sa snáď nestanem nejakou dramaturgickou chybou. Pán režisér ma ale presvedčil, že moja postava je pomyselnou hlavnou vedľajšou úlohou. Nie je veľká, ale kľúčová. Pri hre som si pripomenul chalana zo Spielbergovho filmu Schindlerov zoznam, ktorý v koncentračnom tábore fungoval ako zarytý biznisman, dokázal kšeftovať aj v tých najotrasnejších neľudských podmienkach. Jeho pohľad v rozhodujúcej scéne som si dobre zapamätal. Aj môj hrdina obchoduje v akýchkoľvek podmienkach a za každých okolností, je inteligentný, prefíkaný a rozumie vzťahom, vie si ich budovať. Pre mňa bolo veľmi dôležité, aby som touto postavou položil svoju vizitku.
Dokážete aj vy "kšeftovať"?
Som veľmi neopatrný, čo sa týka peňazí. Ľahko dávam a strácam.
Nepodučili ste sa od svojej postavy?
V lete som bol v Turecku na bazáre, kde som handloval s mladým predavačom. Mohol mi ukázať celú svoju nezaopatrenú famíliu, ale aj tak som neustúpil ani o krok a nezaplatil som mu viac, ako som sám uznal za vhodné. Vydieral ma, vraj jeho mamička je v invalidite a predmety, ktoré predáva, pre ňu znamenajú veľa. Bola so mnou moja kamarátka, krásna blondína a tak som mu sľúbil, že keď mi tovar predá za moju cenu, nechám mu ju na hodinu, aby si zvýšil obrat. Hneď sme sa dohodli.
Ostala tam?
Nie! Povedala, že je veľmi unavená, na čo jej Turek ponúkol lôžko.
Ondřej Sokol, hlavný hrdina v Úteku do budína, v rozhovore pre TV oko povedal, že milostné scény sú pre neho priťažké. Ako ich zvládate vy?
Ja spolupracujem a urobím všetko, aby som nemal ťažkosti. Ide o to, aby som sa od prvej chvíle zamiloval do svojej partnerky. Je to zrýchlený proces, mám len niekoľko minút alebo sekúnd, aby si aj ona ku mne vytvorila vzťah ako Júlia k Rómeovi. Zoznámite sa, podáte si ruku a možno v ten deň alebo na druhý vás čaká nejaká šialená milostná scéna, a to pred štábom. Pomáham si tým, že ju vnímam od začiatku vo veľmi príťažlivom svetle. Prečo sa asi niekto do toho druhého zamiluje? Ako to funguje? Možno to vyvolá vôňa, dotyk, pokožka... Všetkému sa pred ňou otvorím.
Nezasahuje vám to do osobného života?
Vždy mi to všetko zničí. Dávam si pozor, aby som v takomto období nemal nejaký vážnejší vzťah.
Páčia sa vám Slovenky?
Sú nádherné! Zvykol som si, že sú okolo mňa v Budapešti krásne ženy, ale Slovenky...! Majú úplne iné vyžarovanie.
Vaša slovenčina bola taká dobrá, že vás režisér nemusel dať ani dabovať. Pamätáte sa ešte na nejaké vety, ktoré ste sa v našej reči tak dokonale naučili?
Od začiatku rozhovoru čakám na túto otázku a pomaly si pripravujem odpoveď. Odmlčí sa a slovenčinou vypáli: Viem, čo ti chýba!
Fajn. Čo ste si ešte pripravili?
Musím vám povedať, že túto časť Európy mám naozaj rád. Pre mňa je veľmi dôležité všetko to ruské, poľské, české, slovenské...
V čom?
Vo vedomí týchto národov je čosi naivné, čistučké. Veľmi dobre vedia, čo znamená obetovať sa pre niečo. Ľudia sa trápili a napriek tomu si vedeli vo svojom údele nájsť niečo pekné a dobré. Poznajú bôľ, a preto si vedia vážiť to, čo si vydobyli. Verím, že aj z najväčšej špiny sa môžu zrodiť tie najkrajšie, najcennejšie hodnoty.
A napriek tomu sa dosť podceňujú, nie?
Žiaľ, je to pravda. Práve preto nemám rád takzvanú maďarskú mentalitu. Sme cynickí, závistliví. Aj ja som sa tomu priučil, pretože musím medzi nimi žiť. Časom z tej krajiny určite odídem. Mám však rád bolesť našich národov. Tí najlepší ľudia majú za sebou veľa chudoby, dlho žili s pocitom, že nemajú slobodu ani majetok, a práve preto si vážia najzákladnejšie hodnoty.
Čo vás vo vašom živote zaujíma najviac?
Dve veci - divadlo a sex. Som rád, že žijem. Narodil som sa v znamení panny, ale ascendent mám v blížencoch, asi preto vo mne fungujú šialené rozpory. V divadle hrám buď tých najperverznejších, alebo nevinných.
Filmový príbeh začína v pre nás spoločnom Rakúsko-Uhorsku. Zhoduje sa s vašimi predstavami o tej dobe?
Ak to bolo naozaj také ako vo filme, tak sa mi to veľmi páči. Intrigánsky svet monarchie, kde sa všetko rieši v salónikoch, elegantné prostredie, vyberané spôsoby... Tešil som sa, že môžem mať na sebe smoking. Zároveň som strašne rád, že žijem v dnešnom svete, ktorý pre mňa znamená slobodu. Pokojne si dám ruky do vrecka, žujem žuvačku, a keď ma niečo bolí alebo naštve, nemusím sa strojene ovládať. Poriadne si do niečoho udriem.
Autor: Tina Čorná / Foto: archív ARS media
