Prvá slovenská rozprávka vznikla šesťdesiat rokov pred objavením Ameriky, pripomína Ľubomír Feldek v knihe Truhlica najkrajších rozprávok.
Keď ešte neovládame reč, máme len slovné hračky, príslovia, porekadlá, piesne a rozprávky. Sprevádzajú nás celým tvorivým životom a, paradoxne, zostanú nám aj ako to posledné, keď prejdeme životom a dopovieme všetky svoje dospelácke slová a vety. Alebo je to tak aspoň v prípade Ľubomíra Feldeka, ktorého literárne dielo môžeme považovať za úplné alebo z veľkej časti zavŕšené.
Neznamená to, že Feldek už nemôže prekvapiť niečím mimoriadnym. Keď tvrdí, že „niet zásadného rozdielu medzi rozprávkou a básňou“, stojí to prinajmenšom za zamyslenie. Tak, ako ľahko sa to povie, také ťažké je doložiť toto tvrdenie hodnovernými literárnymi prameňmi.
Z najbohatších na svete
Feldek v doslove ku knihe Truhlica najkrajších rozprávok (je v nej päťdesiatpäť slovenských ľudových rozprávok) pripomína slová, ktoré vo Florencii povedal Livia Sossi na vernisáži výstavy slovenskej knihy pre deti. Renomovaný taliansky profesor označil našu rozprávkovú tradíciu za jednu z najbohatších na svete. „Rozprávka nás zachránila,“ dodáva emotívne Ľubomír Feldek.
Knihou nadväzuje na svoje predchádzajúce práce na tomto poli, najmä na Veľkú knihu slovenských rozprávok (2003). Samozrejme, pripomína zásluhy bardov: Samuela Reussa, Jána Francisciho Rimavského, Pavla Dobšinského aj významných zahraničných spisovateľov, ktorí obohatili náš zlatý fond.
Pripomína predovšetkým Boženu Němcovú, ktorá venovala svoje vrcholné tvorivé obdobie cestám za slovenskou rozprávkou. A v neposlednom rade spomína podiel Goetheho na záchrane slovenčiny: „Okamih, keď starý Goethe vyzve v Jene študentíka Jána Kollára, aby mu priniesol maďarské piesne, a týmto svojím omylom vyprovokuje zozbieranie a vydanie Slovenských spievaniek.“
Ján Kollár zozbieral dva zväzky a hoci ich dnes každý môže mať na polici, v prvom rade je tam miesto pre rozprávky zozbierané Pavlom Dobšinským, ktoré predstavujú jeden z pilierov nášho písomníctva. Azda to mal Feldek na mysli, keď tvrdil, že niet rozdielu medzi rozprávkou a básňou. V našom prípade to platí absolútne.
Štyri slová
Ľubomír Feldek otvorene nadväzuje na úsilie mnohých svojich predchodcov a 55 rozprávok, ktoré prerozprával do moderného jazyka, predstavuje – tak ako pri spievankách – osnovu reči, ktorou dnes hovoríme.
Vychádza z týchto predlôh, ako aj z ďalších ľudových piesní a balád, ktorým dal novú podobu. Prijíma úlohu spoluautora, je to jeho celoživotná rola. Čím iným ako spoluautorom je človek v úlohe redaktora, editora či prekladateľa – to sú povolania, ktorými Feldek hĺbkovo prešiel, ako je viac než dobre známe.
Najkurióznejší a zároveň najstarší nález, ktorým Feldek dokladá existenciu našich rozprávok slovom a písmom, pochádza z pera benediktínskeho mnícha a znie zdanlivo banálne: „Amen, zabil babu kamen.“ Tieto štyri slová sa dochovali v Elifandovom kódexe. Ako lusus calami ich zanechal veselý benediktín Ján z Lefantoviec. Mních ich zapísal v roku 1432, šesťdesiat rokov pred objavením Ameriky, a podľa Feldeka sú odkazom na starú ľudovú rozprávku Bračok-vtáčok.
Kus básnického šťastia
Dnešná rozprávka, napísaná na motív starších dochovaných verzií, nie je nijaké odpisovanie ani dopisovanie. Často jedinou pomôckou pri tejto práci je suverénny autorský vklad, medzichvíľa v čase, keď sa dokáže autor od zhromaždených materiálov odosobniť, pohrúžiť sa do textov iných, nadčasových, často neznámych, anonymných rozprávačov, ktorí si tieto príbehy odovzdávali ústne celé generácie.
A chce to aj kus básnického šťastia – nájsť pretrhnutú niť a nadviazať v reči tam, kde iní zberatelia stroskotali alebo došli k bláznivým či priam surrealistickým spojeniam.
V neposlednom rade treba spomenúť ešte jedno meno. Ozdobou knihy Truhlica najkrajších rozprávok sú filigránske obrázky maliara Petra Uchnára, ktorý mnohokrát osvedčil svoj osobitný cit pre knižnú ilustráciu.
