Milan Ondrík, Peter Gecík a Kristína Turjanová. FOTO - TASR
Petr Zelenka je známy najmä ako úspešný filmový režisér a scenárista. Knoflikáři, Rok ďábla, Samotáři - všetko sú to filmy s najväčšou návštevnosťou, ovenčené cenami. Nad očakávanie úspešný bol však aj jeho divadelný debut. Príbehy obyčajného šialenstva si Zelenka sám napísal a potom ich režíroval v Dejvickom divadle v Prahe. Divadelná prvotina hneď získala Cenu Alfréda Radoka ako hra roku. A predstaviteľka matky Nina Divíšková nomináciu na cenu Thálie za ženský herecký výkon roka.
Predstavenie sme mohli ani nie pred mesiacom vidieť aj v Bratislave, v Štúdiu L+S. Neoddiskutovaľne patrila k vrcholom festivalu České divadlo.
O komunikatívnosti
Kto inscenáciu videl, vie, že Zelenkova divadelná tvorba má podobný rukopis ako filmová. Príbeh je plný bizarných postavičiek, nie je tu hlavná rola v pravom zmysle slova, každý z hercov má šancu zaskvieť sa v premyslenej tragikomickej etude. Vzniká tak pocit, že výsledkom je kolektívna tvorba, postavy sú napísané pre konkrétnych hercov, asi skôr nahodené a dotiahnuté individuálne, v procese skúšok. No a preto i ťažko prenosné do iného divadla, iného súbor. Na Slovensku sa však našiel odvážlivec, ktorý po texte siahol a vystavil seba a hercov porovnávaniu, ktoré iste príde.
Dnes večer, netradične už o pol siedmej - to preto lebo predstavenie trvá tri hodiny - je celoslovenská premiéra Príbehov obyčajného šialenstva v nitrianskom Divadle Andreja Bagara. Režisérom predstavenia je Svetozár Sprušanský, ktorého tvorba je charakteristická snahou experimentovať, prinášať iné divadlo, než je divák zvyknutý. Nemal však obavy, že Zelenkov text je iným tvorcom ťažko inscenovateľný?
„Mám iný názor. Podľa mňa má Zelenkova hra dar nesmiernej komunikatívnosti. Nie je úzko naviazaná na českú spoločnosť a jej humor ani na istú generačnú skupinu či sociálnu vrstvu. Naopak, presne vyjadruje životný pocit súčasníka. Mladý hrdina Peter má problémy sám so sebou, s rodičmi, s dievčaťom, so susedmi, je zaskakovaný prazvláštnymi ľuďmi a javmi. Hra má skvele napísané postavy, srší múdrosťou a vti- pom zároveň. Je to komédia, akých sa na dnešnom javisku urodí málo.“
Zelenka osobne
Svetozára Sprušanského tiež zaujala štruktúra hry - sled obrazov, umožňujúci, aby sa divák neustále ocital v prekvapivých momentoch, a teda sa nenudil. No a v neposlednom rade ho ako šéfdramaturga nitrianskeho súboru nadchlo, že hra dáva priestor množstvu mladých hercov, ktorým nitrianske divadlo hojne disponuje, zažiariť však môžu aj starší kolegovia. O hre sa vraj dozvedel pri náhodnom listovaní Divadelnými novinami.
„Prečítal som si noticku o premiére v Dejvickom divadle. Zaujalo ma Zelenkovo meno. Bol som zvedavý, ako asi spojil svoju poetiku so svetom divadla. Zohnal som si teda text a po prečítaní som bol nadšený. Súhlas na uvedenie sme získali priamo od neho, lebo som mu ihneď zatelefonoval. Počas prípravy sme s ním konzultovali preklad a drobné úpravy, napríklad zmeny na slovenské reálie - osobne sa zúčastnil i prvej čítacej skúšky. Osvetlil niektoré skutočnosti, ktoré ho viedli k napísaniu hry, no dal nám voľnú ruku pri úpravách i inscenačných posunoch. Text je však natoľko precízny, že vo svojej prepracovanej logike ani neumožňuje radikálne zásahy a zmeny.“
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
