Nórsky spisovateľ Stig Saeterbakken zo slovenského prostredia napísal román s hororovými prvkami Cez noc. Potom si vzal život.
Sú knihy, ktoré sa stanú v jednej chvíli atraktívnymi tým, aký sprievodný príbeh sa popri nich vytvorí, v akých okolnostiach vzniknú alebo aký je osud ich autora.
Ten paralelný príbeh žije vlastným životom, postupne zatieni príbeh pôvodný a prekričí ho. Literatúra ustúpi realite.
V prípade románu nórskeho prozaika Stiga Saeterbakkena sú tieto pokušenia intenzívne.
Posilňuje ich jeho život (i smrť) a tiež to, aké slovenské presahy má, tie preberú všetkých zvedavcov. Poďme sa však najprv venovať literatúre – samotnému románu, to okolo ešte chvíľu počká.
Muž, ktorý sa ocitol v druhej puberte
Kurva kurevská alebo Ako sa môže láska tak strašne pokaziť? Takto sa volá prvá kapitola a takýto slogan stojí aj na obálke knihy. Sú také presné, že je škoda ich kaziť zjemňovaním.
Vystihujú život Karla, zubára, muža stredného veku, ktorý žije s manželkou a deťmi, takmer už dospelými. Osemnásťročný syn Ole-Jakob okupuje (ako je tradíciou jeho generácie) kuticu zapratanú slúchadlami a prázdnymi plechovkami.
Karl s nostalgiou spomína na prvé stretnutia s Evou a pretlak emócií, ktoré v ňom vzbudila. Teraz sa však dočkal svojej druhej puberty.
Stretnutie s atraktívnou, výrazne mladšou Monou ho dostalo ako malého chlapca. Rýchlo sa naučil organizovať milenecké schôdzky. Po priznaní opúšťa Evu a ako omámený balí škatule, aby bol čo najskôr pri svojom objave.
Čaro romániku vyprchá a keď zazrie v Moninom pohľade desivú obyčajnosť, vracia sa domov ako zbitý pes. Staronová domácnosť sa mení na uhladený, ale mrazivý svet formálnosti a tichej výčitky. Keď sa pýtal, dostával odpovede, ale dialóg s blízkymi to nebol.
Horor v Banskej Bystrici
Potom to prišlo. Ole-Jakob vzal z baru fľašu tvrdého a „podľa vyšetrovania prešiel vo vyše stovke do protismeru a čelne sa zrazil s ťahačom“. Ako sa vyrovná so stratou a strachom?
A tu znenazdajky prichádza „slovenská“ linka príbehu. Na scéne sa objavuje priateľ, ktorý mu povie o záhadnom dome na Slovensku. Ľudia, ktorí si za vstup zaplatia, sa tam stretnú so svojím najväčším strachom. Buď ich zabije, alebo sa znovuzrodia.
Nastupuje tajomný surreálny až hororový záver. Karl počúva v bratislavskej krčme o histórii Corgoňa a nakoniec je v dome – ten dom pri Banskej Bystrici naozaj existuje, v knihe je jeho adresa a fotografia.
Je možné, že teraz je pred domom zvlášť udupaný sneh, lebo pár zvedavých čitateľov sa vybralo „cez noc“ hľadať miesto, kde sa stretnú so svojím strachom.
Osud napáchal svinstvá
O paralelnom príbehu knihy Cez noc píše v doslove prekladateľ a básnik Ivan Čičmanec (nie je však prekladateľom tejto knihy, tú preložil Miroslav Zumrík).
Saeterbakkena oslovuje „priateľ Stig“. Z vlastnej vôle zomrel v januári 2012. Patril do postmodernej literárnej generácie, ktorá vystriedala ľavicovo politizujúci prúd. Debutoval básnickou zbierkou Tekuté dáždniky. Na začiatku tisícročia sa dostal do tvorivej krízy.
Záujem nórskeho autora o Slovensko sa datuje od roku 1988, keď dostal návrh na preklad básní Jána Buzássyho. V roku 1997 Stig Saeterbakken Slovensko navštívil. Prednášal, potom sa vybral na výlet do Banskej Bystrice a vlakom až do Liptovského Mikuláša.
Čičmanec nadviazal s Nórom blízke priateľstvo. To mu nedovoľuje byť konkrétnejším v opise nešťastí, ktoré sprevádzali život Stiga i jeho blízkych. „Tu Osud napáchal poriadne svinstvá,“ píše. Dostal od neho tesne pred smrťou krátky rozlúčkový e–mail. „A ďalej už len mlčanie...“
Na pekné čítanie si treba nájsť niekoho iného. Saeterbakkenov román štípe, reže a bolí. „Milé“ knihy, žiaľ, často klamú, bezstarostné životy totiž neexistujú.
