Pre niekoho Renči z Paneláku, pre iných protekčné dieťa režiséra Martina Porubjaka a herečky Dariny Abrahámovej. My sme sa za ňou boli pozrieť do šatne v Divadle Astorka Korzo ’90. Mala na sebe svadobné šaty. V inscenácii Zakázané uvoľnenie hrá naivnú nevestu.
Viete, kedy rozhodca odpíska v hokeji zakázané uvoľnenie?
Doteraz to ešte stále neviem. (Smiech.)
Chodievate na hokej?
Bola som asi len raz, ako malá. Ak si dobre pamätám, zápas sme nestihli, videla som už len čistenie ľadovej plochy. Ale Ady Hajdu bol taký zlatý, že nás všetky tri, čo hráme v predstavení Zakázané uvoľnenie, zobral počas skúšobného obdobia na hokej. Aby sme vedeli, o čom hráme. Myslím, že nám to pomohlo. Tie ich pokriky sme využili v niekoľkých scénkach.
Kam vás zobral?
Na zimný štadión v Bratislave, hrali sme proti Helsinkám. Ako sa volal náš tím? To je strašné, ani to neviem. Po zápase nám ponúkli možnosť spraviť si fotografie s hokejistami a spýtali sa nás, s kým sa chceme odfotiť. My sme sa len usmievali a Ady im pošepol: ‚Oni asi netušia‘.
Ako sa vám páčil zápas?
Bol to úžasný zážitok. Pre mňa priam šok, ale pozitívny. Sedeli sme vo VIP lóži, starali sa o nás, dostali sme jedlo i pitie. Ale to, čo ma prekvapilo, boli neuveriteľne silné emócie, eufória a nadšenie. Zrazu som mala pocit, že všetci Slováci sú šťastní a držia spolu. Cítila som sa ako v roku 2002, keď sme vyhrali majstrovstvá a ľudia sa tešili na námestiach. Teraz sme zápas prehrali, napriek tomu nebolo počuť žiadne fúúúj, fanúšikovia ocenili dobrú hru Fínov. Pre vybičované emócie som ani nestíhala sledovať zápas, hoci doma zvyknem hokej pozerať v televízii. Na štadióne sa to nedalo. Tu bol človek, ktorý to celé roztlieskaval, rozbubnovával, hľadisko poznalo pokriky, vedelo, čo sa kedy bude diať. Aj som sa trochu bála, tak všetci kričali. Bolo zaujímavé sledovať napríklad roztlieskavačky, motív roztlieskavačiek sme použili aj v predstavení. Hokejový zápas, to je také malé divadelné predstavenie.
So Zuzanou Konečnou a Rebekou Polákovou v inscenácii Zakázané uvoľnenie. FOTO: archív Divadla Astorka Korzo ’90.
O čom je inscenácia Zakázané uvoľnenie?
Priam z nej srší energia a radosť zo života. Na záver nášho rozhovoru úprimne dodala: „Som rada, že ste sa ma nepýtali na svadbu, na deti, na rozvod mojich rodičov, ani na to, či som protekčná. Už toľkokrát som na to odpovedala, že neviem dodať nič nové.“
Je to konverzačná tragikomédia o troch mladých ženách a ich mylných predstavách o živote. Ja hrám nevestu, ktorú unesie ženíchova svedkyňa a spolu sa ocitneme v dedinskej krčme v Skalici. Hrá sa práve semifinále hokeja na MS, Česko : Slovensko, no v krčme nefunguje káblovka, takže zíva prázdnotou. Je v nej len majiteľka, bývalá herečka, ktorej exmanžel bol hokejista. Čakáme na ženícha, on nechodí, trochu sa opijeme a na povrch začnú vychádzať moje naivné predstavy o krásnom živote.
Inscenáciu naskúšala Alena Lelková, tri herečky plus režisérka, nie je to príliš veľký babinec?
Zavolali sme si ju úmyselne. Povedali sme si, keď je to babská hra, chceme ženu režisérku. A bolo to super. Alenku Lelkovú poznám ešte zo školy, bola to ‚naša režisérka‘, študovala réžiu o rok vyššie, čiže pracovala s hercami, čo sú mladší. Ja som s ňou už naskúšala krásnu hru Jurgova Hana, vyhrali sme s ňou aj Novú drámu.
To asi nie je bežný postup, aby si herečky vyberali režiséra, či áno?
Celé to vzniklo tak, že kolegovia z Astorky skúšali na veľkom javisku predstavenie Einsteinova žena a my tri (Zuzana Porubjaková, Zuzana Konečná a Rebeka Poláková) sme si povedali, že nechceme byť doma, chceme robiť divadlo. Čiže ide o akýsi ‚off program‘ divadla Astorka a riaditeľ Vlado Černý bol taký milý, že nám to dovolil a vyčlenil pre nás aj peniaze. Preto sme si mohli vybrať režiséra.
Aj hra Zakázané uvoľnenie bol váš nápad?
Áno. Chceli sme hru, kde by sme hrali všetky tri naraz. Poradila nám ju kamarátka Hanka Leitnerová, česká herečka z divadla (ešte doplním), kde ju hrajú a má veľký úspech. Jan Hřebejk podľa nej dokonca vlani nakrútil film. Na hre je zaujímavé to, že hoci je veľmi ženská, napísal ju muž, český dramatik Petr Kolečko, takže nevyznieva príliš feministicky, ani sa nezvrháva na to, že ženy sú super a chlapi nanič.
Aké to je, keď režíruje žena?
Divadelných režisérok nie je veľa a fakt je, že to majú ťažšie. Musia si vydobyť autoritu, ktorú muži majú vo väčšine prípadov prirodzene danú. Ale s týmto sme nemali problém, lebo sme boli samé baby. Bolo to mimoriadne príjemné skúškové obdobie. Ja som si aj zatrucovala, asi dva-, trikrát, ale to je úplne prirodzené. Tak je to vždy.
