vo filme Vyššia moc.
Dráma švédskeho scenáristu a režiséra Rubena Östlunda Vyššia moc všeobecne zrozumiteľným, prístupným a pôsobivým jazykom rozpráva o podstate človeka, o lákavosti a zradnosti ilúzií, sebaklamov, o nevyhnutnosti poznania a prijatia pravdy o sebe samých.
Život v klamstve vedie ku katastrofám. Sú síce možno celkom malé a nenápadné, no ich ničivá sila je strašná.
Príroda alebo stroj?
Östlund si precízne pripravil prostredie. Na výslednom dojme harmonicky spolupracujú kamera, digitálna postprodukcia, strih i zvuková práca s ruchmi.
Lyžiarske stredisko zobrazujú ako dokonale odľudštené, denaturalizované: plné strojov, mechanizmov, zariadení, elektronických informačných tabúľ, dopravných prostriedkov, techniky na zasnežovanie i na umelé spúšťanie lavín.
Ľudia, ktorí sa ocitli uprostred tejto továrne na rekreáciu, používajú fotoaparáty, kamery, mobilné telefóny. Ešte aj ako hračky majú stroje. Človek si podmanil prírodu, znásilnil ju a premenil na svoj nelichotivý obraz.
V chladnom, sterilnom, odosobnenom prostredí stojí veľký hotel. Minimalizmom, prísnou účelnosťou, ostrými hranami pôsobí ako moderná kancelárska budova, nie ako útulná vysokohorská ubytovňa, miesto na oddych.
Laboratórium ľudských duší
Na tomto pozadí ako na laboratórnej miske vystupuje do popredia spytovanie duší, svedomí, pováh, charakterov, názorov a postojov. Sem prichádzajú oddychovať mladí manželia Tomas a Ebba (Johannes Bah Kuhnke a Lisa Loven Kongsli) s deťmi Harrym a Verou.
Nezáleží na tom, kým sú, odkiaľ sú a čím sa živia. Vidíme, ako sa lyžujú, stravujú, vyprázdňujú, spia, čistia si zuby, stretajú zopár známych a narážajú na záhadného zriadenca, čo ich sleduje veľavravným smutným unaveným pohľadom.
