Polobohovia z nás nebudú, len deprimovaní starci v sociálnych domovoch, píše britský filozof Stephen Cave v knihe Nesmrteľnosť. Optimistov nepoteší, ostatným ponúka aspoň cestu k zmiereniu.
Ľudí ženie túžbou po živote bez konca. Je jednoduché sa z tejto iluzórnej snahy vysmiať, ironicky ju sprzniť a vykričať všetkým priamo do tváre memento mori. Britský filozof Stephen Cave je však priateľ systematizácie, a preto svoju knihu Nesmrteľnosť (vydala ju Premedia) začína bez veľkých emócií prehľadom ľudských snažení o nesmrteľnosť.
Nie, nečakajte kapitoly podobajúce sa na obávané skriptá z dejín filozofie. Autor rozpráva o jednotlivých podobách túžby po nesmrteľnosti veľmi prístupne. Vidí ich štyri, hovorí im naratívy a má pre ne zrozumiteľné skratky a čerstvé aktualizácie. Prvým naratívom je Zostať nažive, ďalším Vzkriesenie a iní sa spoliehajú na Dušu a Posolstvo.
Najľahšie by bolo zostať nažive
Všetky sa vyskytujú v mnohorakých formách od starovekých mýtov až po politické manifesty. Niektoré civilizácie prechádzali plynule z jedného do druhého a iné zostali verné jednému z nich. Raz majú hlavné slovo vedci, inokedy vladári, šamani a šarlatáni alebo kňazi a mystici. Cieľ majú rovnaký: vysmiať sa smrti a objaviť cestu k nesmrteľnosti.
Cave jednotlivé prístupy dokumentuje literárnejšie prerozprávanými príbehmi. Na scéne sa objavuje staročínsky cisár, Alexander Veľký, egyptskí vládcovia, autorka knižného Frankensteina, svätý Pavol, ale i nobelovec Linus Pauling, ktorý chcel vitamínmi liečiť manželku, keď mala rakovinu.
Miešanie elixíru života sa neskončilo. Dnes dostáva podobu toho, čo poľský sociológ Zygmunt Bauman nazýva „medikalizácia života“. Ide o primárnu stratégiu, ako potlačiť strach zo smrti. Vďaka pokroku sme rozbili smrť na častice a presviedčame seba samých, že ak prijmeme správne opatrenia, dokážeme sa jej vyhnúť.
Genetika, kmeňové bunky a nanomedicína vytvárajú pre opatrných i bláznivých transhumanistov vedecké krytie. „Výsledkom nie je utópia urastených polobohov, ale domy sociálnej starostlivosti plné deprivovaných, chorých a inkontinentných starcov,“ píše v knihe Stephen Cave.
Naratív Vzkriesenia je voči samotnej smrti realistický. Akceptuje odchod človeka, ale ponúka víziu vzkriesenia. Tak predsa učí aj cyklus prítomný v prírode. Tu sú v hre kresťanstvo a Ježiš. Jeho život, smrť a znovuzrodenie umožní vzkriesenie pre všetkých, ktorí ho nasledovali.
Žiť alebo zomrieť ako hrdina?
Pôvodnou prioritou kresťanstva nebolo učenie o nesmrteľnej duši. Smrť je konečná, presnejšia bola konečná, kým Kristus neotvoril cestu ku vzkrieseniu. Stačí porovnať posledné chvíle Sokrata a Krista. Kým Sokrates smrť privítal a v pokoji vypil jedovatý bolehlav, Ježiš bol pri pomyslení na svoju popravu „rozrušený a zarmútený“. Problémom zostáva „technika“ vzkriesenia.
Predstava prehnitých a znovu poskladaných častí tiel posúva tento sen do náboženskej viery, kde je priestor pre tajomstvo a nádej.
Naratív s názvom Duša sa viac priatelí s metafyzikou. Presvedčenie o existencie duše dominuje v našom kultúrnom priestore. Je v začiatkoch úcty k individualite a motivuje k morálnym činom. Idea duše sa napriek tomu stenčuje, veda z nej postupne zoškrabuje všetky funkcie, ku ktorým sa kedysi hlásila.
Dobývanie nesmrteľnosti cez posolstvo nie je ničím novým. V tento druh veria vojvodcovia, umelci a každý, kto napíše čo i len pár písmen pre publikum (vrátane Cava a autora tejto recenzie). Ide o svet symbolov, kultúrnych dedičstiev a legiend. Bežný človek zanecháva vo svojom okolí stopy asi 70 rokov po jeho smrti. Každý, kto tento limit prekoná, sa môže považovať za viac či menej slávneho.
Poniektorí napríklad bojovníci za vlasť sa dostanú do nezávideniahodnej dilemy. Ak pohrdnú hrdinskou smrťou, zostanú nažive, ale prídu o nesmrteľnosť hrdinu. Ak zomrú guľkou či mečom nepriateľa, v jednej chvíli sa vzdajú života v záujme nesmrteľnosti iného druhu. Iným problémom sa stáva schopnosť byť slávnym v presýtenom digitálnom svete.
Ešte jedna možnosť
V závere Nesmrteľnosti je Cave zaujímavý. Riskuje postoj a vedie s čitateľom dialóg. Nehanbí sa za svoju skepsu. Nevidí žiadnu reálnu cestu k nesmrteľnosti. A vôbec o ňu nestojí. Ľudia chcú žiť navždy, a pritom nevedia, čo robiť počas upršaného nedeľného popoludnia. „Obyčajná“ fyzická nesmrteľnosť by nás nudila a unavovala. Všetky ostatné naratívy sú neisté a problematické, hovorí. „Je možné viesť slušný a uspokojivý život tvárou v tvár konečnosti.“
Morálnym prekonaním smrti je nesebecký život a schopnosť tešiť sa z prítomnej chvíle. Prijatím konečnosti života si ho dokážeme vážiť.
Pre primerane vzdelaného čitateľa nie je kniha žiadnou revolúciou. Napriek tomu takto usporiadaný cestopis ľudskou ambíciou po nesmrteľnosti oduševní všetkých, ktorí chcú svoju vnútorné cesty spojiť s nesmierne bohatou históriou ideí a túžob.
