Aj keď je Joni Mitchell legendou, folkrockovou ikonou, mienkotvornou osobnosťou, ktorá má hudobne podobný význam ako Bob Dylan, rozhodla sa radšej žiť v ústraní. Má dom v zátoke nad Vancouver Islandom, nenahráva ani nevystupuje, internet nemá a mobil nepoužíva.
Kedysi označila populárnu hudbu za skládku hnoja, kde najviac zo všetkého záleží na tom, „ako sa vyškierate, čo všetko na sebe máte a ako vám to (ne)pristane.
No teraz, po siedmich rokoch mlčania, vyplneného diskrétnymi výtvarnými, divadelnými a ekologickými aktivitami, sa nad svojimi vernými fanúšikmi zmilovala a vydala nový výber zo svojej tvorby.
Má názov Love Has Many Faces, v roku 2004 ho vydal Elektra Katalog Group. Je ako milostný projekt, zložený zo štyroch nosičov.
Popiera všetky schémy
Počas rokov, ktoré nasledovali po prelome tisícročí, nebola v hudobnom šoubiznise až taká neprítomná. Vyšli rôzne „obrázkové“ kompilácie na DVD a vyšla aj platňa Both Sides Now (2000), ktorú zostavila sama – zo svojich obľúbených džezových štandardov aj z dvoch vlastných vecí nahraných s veľkým orchestrom. O dva roky neskôr pripravila na 2CD kolekciu nanovo aranžovaných starších skladieb Travelogue.
Okrem toho, rozliční interpreti – a zároveň fanúšikovia – ako Bjőrk, Prince či Annie Lennox nahrali v roku 2003 album Tribute To Joni Mitchell.
A napokon, aranžér, klavirista a skladateľ Herbie Hancock vytvoril projekt excelentných adaptácií Mitchellovej pesničiek River – The Joni Letters (spolu s Norah Jonesovou, Davom Hollandom, Tinou Turnerovou a najmä Leonardom Cohenom) a získal za to v roku 2007 cenu Grammy v kategórii album roka.
Nezaostala ani samotná Joni Mitchell. One Week Last Summer, teda úvodná pieseň jej platne Shine dostala v ten istý rok ocenenie Grammy za najlepší popový inštrumentálny výkon. Matka folkrocku s džezovým šarmom je silná najmä v textoch, ale jej zvláštne formované, krehké, zraniteľné melódie, ktoré popierajú akékoľvek schémy, sú takisto pozoruhodné.
