. Od narodenia najslávnejšieho kastráta Farinelliho uplynie v týchto dňoch presne 310 rokov.
Možno kričal z plných pľúc, možno zaplakal, možno ani nemukol. Keď pred 310 rokmi prišiel na svet Carlo Broschi, nikto netušil, že sa narodil najväčší hlas 18. storočia.
Keď mal sedem rokov, dali ho vykastrovať. Na rozdiel od mnohých, ktorých krutá praktika len zmrzačila, uňho sa už v mladosti ukázal nevídaný talent. Poznalo ho pomaly celé Taliansko, hovorili mu „il ragazzo“, čiže chlapec. Jeho hudobný tréning podporovali Fariniovci. Z vďaky k tejto rodine si ako svoje umelecké meno zvolil Farinelli.
Mal dokonalú techniku a rozsah tri a pol oktávy, vraj vedel zaspievať 150 tónov na jedno nadýchnutie a držať tón tak dlho, až mu neverili, že je to možné a upodozrievali ho z podvodu. A navyše bol aj krásny.
Božské a krásne
Taliani mali vždy slabosť na krásne hlasy, čím vyššie, tým lepšie. Najobdivovanejšie tóny boli doménou speváčok, v tých časoch však mali ženy zakázané spievať na javisku aj v kostole.
Riešenie sa našlo za cenu fyzickej aj psychickej traumy talentovaných mladých chlapcov, ktorých podrobili kastráciám ešte predtým, ako by ich anjelský hlas prešiel mutáciou. Keďže potom prišli o testosterón, kastráti mali aj jemnejšie črty či postavy. S krutou procedúrou rodičia často súhlasili, pretože snívali o možnej kariére syna na dvoroch šľachticov či kráľov. Tam boli androgýnni kastráti vyhľadávanou atrakciou. Hoci chlapci prechádzali náročným hudobným tréningom, nie z každého vyrástol Farinelli.
Stefano Dionisi ako Farinelli v rovnomennom filme z roku 1994. Foto: Profimedia
Prvých kastrátov začal využívať prestížny cirkevný zbor Sixtínskej kaplnky v druhej polovici 15. storočia. Hoci oficiálne bola kastrácia zakázaná už v roku 1870, éru prirodzených kontratenorov v pápežskom zbore ukončil až pápež Pius X. dekrétom v roku 1903. Posledným z vatikánskych kastrátov bol Alessandro Moreschi (1858 – 1922). Ako po jedinom z kastrátov sa z jeho spevu zachovali nahrávky.
Slovenský Farinelli
Jedinou prirodzenou cestou, ako sa dnes môžeme dostať k napodobeniu dobového spievania kastrátmi, sú kontratenori. Tento spôsob spievania existoval už v baroku, ale kastráti boli oveľa obľúbenejší. Händel kontratenorom venoval jedinú skladbu, aj to len preto, že nemohol zohnať speváčku s takým rozsahom.
Na kontratenorový spev musia mať muži špeciálnu fyziologickú danosť. „Ani sám neviem, ako to funguje. Niekedy mám chuť dať si kameru na hlasivky, aby som to videl. Ja si len v hlave prepnem pomyselnú páčku,“ smeje sa Matej Benda, mladý slovenský spevák, ktorý sa našiel práve v kontratenorovom spôsobe spievania.
Hovorí, že väčšina umelcov tejto kategórie nechce prezradiť tajomstvo techniky, v skutočnosti však možno sami presne netušia, ako to robia.
