Písať začal skoro a s písaním veľmi skoro aj prestal. Už ako pätnásťročný uverejnil prvú brilantnú báseň. Akoby z mladíckej nerozvážnosti – vo veku 16 až 19 rokov – vrhol manuálne na niekoľko hárkov papiera celé svoje literárne dielo, ale mužom podľa svojich predstáv sa stal až v africkom Habeši pri vodení karaván.
Dvadsiateho októbra 1854 Charleville v Ardenách. S doširoka otvorenými očami sa v byte nad kníhkupectvom narodil básnik Jean Arthur Rimbaud.
Matka ho vychovávala sama spolu so štyrmi ďalšími súrodencami. Hnaný túžbou stať sa slávnym hudobníkom si vyrezal klavírne krídlo z nábytku a ako budúci moreplavec v dvanástich viedol bárku po rieke Móse.
Rimbaud bol neúnavný chodec, tulák a neskôr svetobežník s impozantným všeobecným rozhľadom. Ešte ako študent si u knihovníka objednával orientálne rozprávky, okultné knihy a staré vedecké šalabachtre.
Pašovaný tabak z Belgicka
V jeho jednotlivých básňach nachádzame stopy po vychádzkach do okolia. „Ďaleko od vtákov, čried a dedinčanov opíjal sa učupený v nejakom vresovisku, chránený lieskami s ohybným haluzím.“
V týchto a ďalších veršoch doznáva, že do okolitých kopcov nechodil iba deklamovať verše svojich obľúbených básnikov a spievať staré ľudové pesničky.
Momentky, v ktorých sa odtlačili stopy prírody, sú strhujúce a dodnes nestratili nič zo svojej sviežosti. Podnikal pešie výpravy až k belgickým hraniciam, odkiaľ si nosil pašovaný tabak.
Paríž prvýkrát videl cez okno väzenia, keď ušiel z domu za svojím učiteľom, ale keďže nemal na lístok, hneď na stanici ho zatkli.
Chcel zažiť viac, ako ponúkal nudný Charleville. Samozrejme, nestretával tam len meštiakov a trpákov. Našli sa aj spriaznené duše, ktoré uznávali jeho talent. Vysedávali s ním po kaviarňach, kupovali mu pivo a plnili jeho fajku tabakom.
Jeden z nich, zamestnanec miestneho cukrovaru, mu dal adresu svojho bratanca, istého Paula Verlaina z Montmartru, žijúceho na rue Nicolet 14, ktorému by azda mladý Rimbaud mohol poslať na posúdenie svoje verše. Po krátkom otáľaní mu prišla odpoveď z Paríža: „Príďte, drahá veľká duša, voláme vás, čakáme vás.“
Zdalo sa, aspoň v tej chvíli to vyzeralo tak, že tentoraz pôjde o triumfálne dobytie mesta poézie. Prišiel v nových šatách a vo vrecku mal báseň Opitá loď, ktorú napísal špeciálne pre efekt, aby ňou ohúril Verlaina a jeho priateľov od pera. (Ešte netušili, že zanedlho po ňom bude Verlaine ako zmyslov zbavený strieľať z pištole a on naňho zavolá strážnika a dostane ho za mreže.)
Pamätný portrét Rimbauda s neodmysliteľnou dlhou fajkou z pera jeho priateľa, básnika Paula Verlaina.
Báseň naplno zabrala
Ďalšie dni šlo len o poéziu, hašiš a „hrozné potulky“. V podstate to bola misia úspešná. Verlaine pod dojmom Rimbaudových veršov napísal, že jeho originálnosť nám „nedovoľuje hľadať obdobu u ktorýchkoľvek básnikov“ a nazval ho „čarodejníkom“.
Po návrate z Paríža zanechal rýmované básnenie a napísal kľúčové stránky modernej svetovej literatúry, ktoré dnes poznáme pod názvom Sezóna v pekle. Je to tá najtvrdšia rana medzi oči európskych meštiakov, aké sa v histórii dochovali.
Napísali sa tisíce riadkov o každom jeho verši. V čom boli jeho práce prelomové, vyjadril jedinou vetou básnik Ján Ondruš: „Moderná poézia je dávno už od Rimbauda predovšetkým schopnosťou dobýjať svet imagináciou, obraznosťou, fantáziou; prestala byť záležitosťou veľkej, ťažkej hlavy, opusteného srdca, literárnej trudnomyseľnosti, spoveďou ľudí, ktorí nestačia na život.“
Hodnotenie formálnej dokonalosti jeho rýmov a ich akademické pitvanie dodnes nepriviedlo literárnych vedcov k nijakému hodnovernému vysvetleniu. Na druhej strane v kritických vydaniach máme zdokumentovaný vari už každý Rimbaudov krok a verš.
Jeho menom sa zaštítili celé generácie básnikov a literárnych smerov. Prekladatelia a životopisci odznova mapujú každé jeho slovo a dokresľujú dá sa povedať dnes už absolútne detailnú mapu jeho pôsobísk v čase.
Utekal žltými lesmi
Na jeho útekoch si životopisci priam zgustli. Opísali podrobne tie dni, ako beží žltými jesennými lesmi, ako sa v kasárňach rozvaľuje v posteli neprítomného vojaka či ako „v noci spí v lese a cez deň sa s ním delia dedinské slúžky o polievku“.
Lístok na tretiu cestu do Paríža si kúpil za predané strieborné hodinky. Späť sa vrátil po vlastných. Rimbaudove cesty viedli neskôr do Bruselu, Londýna a Stuttgartu a ďalej – do Švajčiarska a Talianska, vlakom i pešo, v úpale, v čoraz neodbytnejšej nádeji, že sa dostane do Afriky. Učil sa jazyky a vyučoval francúzštinu, ale nakrátko sa vždy vracal do rodiska.
Do našich končín sa nedostal. Na ceste do susednej Viedne ho okradli a z Rakúska ho vyhostili. Bol to skutočný dobrodruh, ktorý všetko podriadil túžbe po diaľkach. Dostal sa na Cyprus, kde sa chvíľu obšmietal okolo stavby paláca ako nádejný stavbyvedúci.
Robil prekladateľa v Loissetovom cirkuse vo Švédsku a Dánsku. Dal sa Holanďanmi naverbovať ako žoldnier, aby sa dostal na more, na Jávu, kde strávil dva mesiace. Cesty ho napokon privádzajú do Afriky, kde prežil posledných desať rokov svojho krátkeho života.
Do Harraru putoval na koni dvadsať dní cez somálsku púšť.
Rimbaudov osud sa stal naposledy predlohou k celovečernému filmu Úplné zatmenie (réžia Agnieszka Holland). Hlavnú postavu v ňom stvárnil Leonardo DiCaprio.
Kože, káva a zbrane pre kráľa
V Harare a v Adene sa živí ako obchodník. Cez sestru Isabelle nepretržite komunikuje s vlasťou. Zaujíma sa o technické novinky. V roku 1881 si necháva poslať fotoaparát.
V Habeši vodí karavány, obchoduje s kožami a kávou. Skúma neprebádané končiny provincií a o svojich zisteniach píše seriózne štúdie.
Popritom kráľovi Menelikovi predáva zbrane, nevediac o tom, že v La Vogue medzitým vychádzajú niektoré jeho verše a prelomové dielo Iluminácie, ktoré Verlaine považoval za stratené. Naopak, už sú to roky, čo sa vyjadril, že ho poézia nezaujíma. „Už na to ani nepomyslím.“ Publikuje niečo úplne iné, napríklad štúdiu o ekonomickom záujme Choy v novinách Egyptský Bospor.
Jeho dobrodružné cesty sa končia skutočným martýriom. Keď už pre nádor v kolene nie je schopný chôdze, jeho zamestnanci ho na nosidlách nesú cez púšť.
Píše jednovetové denné záznamy, kontroluje výdavky. Potrebu vykonáva do jamky vyhrabanej v piesku vedľa nosidiel. Po návrate do Francúzska mu nohu okamžite amputujú.
Po pobytoch v nemocnici urobí o niekoľko mesiacov posledný zúfalý pokus dopraviť sa nejako naspäť do Afriky. V Marseille diktuje list riaditeľovi námornej dopravy: „Som celkom nevládny, a pretože chcem byť čím skôr na palube, oznámte mi, kedy sa ta mám nechať dopraviť.“ O niekoľko hodín sa vo veku 37 rokov Jean Arthur Rimbaud vydal na svoju poslednú plavbu, z ktorej sa už nevrátil.
Hoci sa umelecky odmlčal takmer dve desaťročia predtým, znalci a uctievači poézie načúvajú tomuto ojedinelému hlasu dodnes s nepredstieraným záujmom, rešpektom a dojatím. Nech už ktokoľvek príde s čímkoľvek, sotva ešte niekto napíše také básne. Literatúra sa ešte dlho bude deliť na dve veľké nesúrodé epochy. Pred Rimbaudom, a po ňom.
Sezóna v pekle
Hýrenie a pletky so ženami mi boli zakázané. Notabene aj môj priateľ. Videl som sa pred rozhorčeným zástupom oproti popravnej čate, nariekal som nad dopustením, ktorému nemohli rozumieť, a odpúšťal! Ako Jana z Arku!
„Farári, profesori, majstri, keď ma vydávate spravodlivosti, zrádzate sami seba. Nikdy som neprináležal k tomuto ľudu; nikdy som nebol kresťan; som z plemena, ktoré si spievalo pri mučení; nerozumiem predpisom, nemám cit pre morálku, som grobian: zrádzate sami seba...“
Áno, pred vaším svetlom zatváram oči. Som zviera, černoch. Môžem však byť spasený. Vy ste černosi kašírovaní, vy maniaci, ukrutníci, žgrloši. Obchodník, ty si černoch; vysoký štátny úradník, ty si černoch; generál, ty si černoch; cisár, starý svrab, ty si černoch: ty si pil nezdanený likér z čertovej fabriky.
