Režisér Damien Chazelle vie, ako rozprávať sugestívne. Vo filme Whiplash spomína na sadistického dirigenta zo školskej kapely. Už je v našich kinách.
Aj keby film Whiplash nezískal päť oscarových nominácií, určite by poznačil dejiny žánru hudobných filmov. Sme zvyknutí sledovať príbehy o mladých spevákoch a hudobníkoch, ktorí si na pódiu túžia naplniť sny. Na čo však zvyknutí nie sme, je vidieť v nich zakrvavené nástroje a súdne spory.
Ani Andrew nie je tradičným hlavným hrdinom. Tichý introvert so záľubou v džezovej hudbe sa pomaly prepadá do špirály šialenstva, keď jeho túžby o bubeníckej sláve priškrtí krutý dirigent Fletcher. Andrewovi ponúkne miesto v študentskej kapele s nádejnou budúcnosťou. Cena je bolestivá: mladík musí splniť neľudské požiadavky a akceptovať šikanu.
Niekto by sa vzdal, našiel si iné zamestnanie alebo jednoducho zmenil školu. Lenže Andrew nemá v povahe prehrávať.
Cieľom nie je vyhrať, cieľom je poraziť
Scenáristické príručky tvrdia, že keď chcete napísať výborný príbeh, potrebujete vytvoriť silnú hlavnú postavu a vymyslieť jej silnú motiváciu. Andrew takou postavou je. Síce sa nedokáže vzdať túžby po sláve, vzdáva sa však všetkých závaží, ktoré by ho mohli obmedziť. A okrem iného aj zdravia – fyzického aj psychického.
