Režisér Ján Sebechlebský: Čím sympatickejší muž, tým diabolskejší

Vnášať medzi ľudí takzvané depresívne témy sa dá rôzne. Režisér JÁN SEBECHLEBSKÝ sa podujal režírovať televízny seriál založený na skutočných príbehoch žien z azylových domov. Teší sa dobrej sledovanosti a po skúsenostiach tvrdí, že drsná pravda sa vyrovná sile dobrého humoru. Zo Slovenska odišiel za filmovým snom a už ostal v Prahe. Vraví, že stretnúť Fera Feniča po roku 1989 bolo to najlepšie, čo sa mu mohlo stať. Ako mnohých iných aj jeho naučil mať rád dokumenty.

Seriál Tajné životy je o ženách, ktoré potrebujú vážnu pomoc. Ako ste sa nad tou témou zamysleli?

S témou ma oslovili ešte v čase, keď som nakrúcal druhú sériu Kriminálky Staré Mesto. Páčil sa mi scénosled a téma ma zaujala v tom, že má veľmi silný dramatický potenciál a zatiaľ nebola spracovaná. Vnímam jej presah. Je o ľuďoch, ktorí musia bojovať niekedy o holý život a túžia žiť v dôstojných podmienkach.

Nezľakli ste sa depresívnej témy?

Nevnímal som to tak, nechcel som nakrúcať žiadnu sociálnu drámu. Napokon, dobré seriály, čo sa nakrúcajú v súčasnosti, či už americké, britské, alebo škandinávske, sú často v žánri krimi, čo je vlastne len zámienkou vytvárať zložitejší príbeh a ten je v konečnom dôsledku vždy o rodine. Tam sú tie závažné motívy. Ľudia sú schopní ich zo seriálu bezprostrednejšie prijať. Téma azylových domov to poskytuje. Všetky postavy sú v životnej kríze a kríza je výzvou na riešenie. Môžete sa položiť alebo sa nejakým spôsobom posunúť ďalej. Zaujíma ma ten vývoj.

Stretli ste sa v živote so skutočným príbehom, ktorý by bol hodný takéhoto spracovania?

Aj som sa stretol, aj sa o mňa podobné príbehy „obtreli“. Nedajú sa obísť, môžeme pred nimi len vedome zatvárať oči.

Nový seriál RTVS Tajné životy približuje osudy žien žijúcich dočasne v azylovom dome.
V úlohe jeho šéfky vystupuje Zuzana Mauréry, po jej boku hrajú Gabika Marcinková (vľavo),
ďalej Anna Šišková, Kristína Farkašová, Szidi Tobias či Judita Hansman. Foto - RTVS

Do akej miery ste zasiahli do scenárov?

Minimálne, spravil som si vlastné rešerše prostredí a postáv. So štábom som potom navštívil aj azylový dom, chcel som vidieť, ako také miesto funguje a vyzerá, získať inšpiráciu pre seba aj pre hercov.

V čom ste sa inšpirovali?

Napríklad v tom, ako je azylový dom zariadený – nábytok od rôznych darcov, niečo luxusnejšie a niečo menej. V tom sme vierohodní. Zaujímavé pre mňa bolo, že keď som sa bavil s pracovníkmi azylového domu, zistil som, že osudy ich azylantiek sú veľmi podobné tým našim.

Čo je pre vás na nich najšokujúcejšie?