Keď koniec minulého roku bol v britskom BBC v znamení horúčkovitého prebudovávania playlistov, pretože najžiadanejšou skladbou predvianočného obdobia bola ľahká, džezom šmrncnutá balada How Wonderful You Are Gordona Haskella, mnohí sa začali zaujímať, čo to je vlastne za chlapíka, ktorý sa zjavil tak nečakane a s touto vysoko pozitivisticky ladenou piesňou okamžite uchvátil tisíce ľudí.
Tí, ktorí Haskella považovali za neznámeho začiatočníka, sa veľmi mýlili, i keď pravda je, že prišiel zďaleka, z miest, kde ľudia väčšinou nezačínajú, ale končia. „Dlhý čas som žil v džungli, ale stretol som tam mnoho zaujímavých ľudí a to je tiež prameň, odkiaľ pochádzajú moje piesne,“ priznal v jednom rozhovore Haskell. Tento človek kedysi nahrával s Jimim Hendrixom, ako člen King Crimson vystriedal Grega Laka a nahral piesne na dve z najdôležitejších crimsonovských platní, The Wake Of Poseidon a Lizard. Lenže skôr, ako mohol zúročiť svoju možnú popularitu, opustil skupinu, pretože viac než intelektuálny rock Roberta Frippa mu sedeli piesne Raya Charlesa alebo Nata Kinga Cola. Výsledkom krátkeho stretnutia so šéfom Atlantic Records, Ahmetom Ertegunom, bol nielen kontrakt na sólovú platňu, ale aj prísľub, že Ertegun „z neho urobí hviezdu väčšiu než je Neil Young.“
To, že z toho nič nebolo, už nebola ani tak veľmi záležitosť producenta ako skôr Haskellov osud. Spolupracoval s tragickou postavou amerického folkrocku Timom Hardinom, s Alvinom Leeom (ex-Ten Years After) a Vanom Morrisonom, ale cestoval aj ako súčasť sprievodnej kapely pop hviezdy Cliffa Richarda. Nakoniec veľmi zadlžený skončil v dánskych baroch, kde zápasil s alkoholom a nezáujmom miestnych opilcov.
O jeho návrat sa pričinil Ian Brown z nezávislého labelu Flying Sparks. S niekoľkými muzikantmi, medzi ktorými bol napríklad Robbie McIntosh, nahrali už spomínanú nahrávku How Wonderful You Are, ale aj ďalšie, podobne ladené skladby, ktoré začiatkom tohto roka vyšli na albume Harry‘s Bar a postarali sa o senzáciu a návrat už zabudnutého Haskella. Džezovo podfarbené, zväčša pomalé piesne evokujú atmosféru stíšeného, potemného baru, ale kým pre iného barového muzikanta, Toma Waitsa, je bar miestom, kde môže provokovať, pódiom, z ktorého sa môže s divadelným gestom postaviť proti celému svetu, pre Gordona Haskella je bar oázou, v ktorej môžete sedieť s niekým blízkym alebo len celkom sám.
„Tak dlho som bol na dne, že milióny, ktoré som teraz zarobil, sú len splátkou za minulosť,“ vraví Haskell. A čo sa týka spomínaného pozitívneho posolstva Haskellovho najväčšieho hitu, spočíva v univerzálnosti poznania, že nech človek robí čokoľvek, je svojím spôsobom jedinečný, nádherný. Túto pieseň Haskell napísal pre svoju priateľku, „trpiacu chronickým nedostatkom sebadôvery“, ale jej myšlienka je vždy platná. Aj preto sú Haskellove piesne smutné, ale nikdy nie depresívne.
Autor: Miloš Janoušek
