Debutovať v štyridsiatke je výborný pocit, tvrdí scenárista a spisovateľ RICHARD PUPALA. Poviedky píše už mnoho rokov, pred rokmi dokonca aj vyhral súťaž Poviedka, ale stále sa k nim vracal a hľadal dobré konce. Ako sa ich podarilo nájsť, odhaľuje kniha Návštevy.
Aký je to pocit, debutovať v štyridsiatke?
„Výborný. Len chvíľu trvalo, kým som našiel vydavateľa.“
Pred rokmi ste zvíťazili v súťaži Poviedka. Čo ste robili medzi tým?
„Keď získate cenu, povzbudí vás to, ale eufória trvá veľmi krátko. Aj po vydaní knihy veľmi rýchlo nastali bežné dni. Občas mi niekto zavolá, že knihu čítal, a podelí sa so mnou o názor. To je dobré a udržuje ma to v presvedčení, že by som mal pokračovať v písaní intenzívnejšie. Ale moje poviedky sa píšu pomaly. Niekedy odložím text aj na pol roka a potom sa k nemu vrátim.“
Veľa prepisujete?
„Nikdy nenapíšem poviedku na jeden šup. Vraciam sa k nej vždy, keď cítim, že je v nej dobrý príbeh. Chcem mať istotu, že som ho dobre dokončil.“
Dobré príbehy sú tie, ktoré sám zažijete?
„V knihe je niekoľko poviedok, kde som vychádzal z vlastných zážitkov. Napríklad v tej o mame som sa čiastočne inšpiroval situáciou z vlastného života. Keď mi zomrela mama, tiež som musel cestovať po ňu do Prahy a postarať sa, aby sme ju dostali na Slovensko. K tomuto motívu sa potom nabaľuje veľa ďalších, a tak sa nedá povedať, že by išlo o autobiografickú poviedku. Veľmi často ma však inšpirujú spomienky na detstvo. V zásade je to tak, že jadro poviedky mám prežité a ostatné je obalené výraznou fabuláciou.“
Hrdinovia vašich poviedok sa často pozerajú na svet detskými očami. Čím je vám tento pohľad blízky?
„Baví ma to. Spomienky sú stále veľmi silné a pohľad na detstvo, ktoré som prežil, veľmi intenzívny. Ale pre mňa je dôležitá ešte jedna vec – myslím stále na to, že aj keď je človek dospelý, ostáva dieťaťom svojich rodičov, vnukom starých rodičov. Aj ja, hoci som dospelý muž, scenárista, manžel, otec.“
