Teraz tu máme pokoj, ale býva to aj inak, hovorí staršia pani, kým odomyká vysokú bránu. Je nedeľa večer, vchádzame do krízového strediska - azylový dom je nepresný názov, ktorý sa v slovenských zákonoch nenachádza.
Nenápadný dom schovaný za dreveným plotom nemá označenie ani menovku na zvončeku. Tajná je aj jeho adresa, malo by to ochrániť ženy predtým, aby ich muži, od ktorých utiekli, nenašli. A neodviedli naspäť domov.
Nie je jednoduché získať súhlas na vstup, riaditeľka centra prikývne až po dlhom váhaní, s podmienkou absolútnej anonymity. Preto neuvádzame jej meno, zmenili sme i mená klientok.
„Máme aj ťažké prípady, ženu, ktorej partner je nebezpečný zločinec, to nie sú žarty,“ vysvetľuje riaditeľka. Obáva sa i traumatizovania klientok, pozerať sa na seriál, kde sa odohráva niečo, čo práve samy prežívajú, im nemusí byť príjemné. Navrhuje, nech sa stretneme radšej so ženami, ktoré u nich už nebývajú, stále však navštevujú denné centrum. Nakoniec dostávame adresu, ubytované ženy síce seriál nepozerajú, ale sú ochotné rozprávať sa.
Zato vychovávateľka, ktorá nám otvára, si Tajné životy nevie vynachváliť. „Keď som v upútavkách počula, že je to seriál z azylového domu, povedala som si: to musím vidieť, veď v takom robím,“ hovorí. „Až na pár detailov to u nás funguje rovnako,“ presviedča. Vo svojom okolí sa totiž stretáva s reakciou, že seriál zveličuje, aby vyznieval dramatickejšie.
Keď muž chce, ženu nájde
Krízové stredisko, ktoré sme navštívili, patrí medzi stredne veľké.
