Ten hlas odniekiaľ dobre poznám – hovorí s úsmevom štamgast v malej pražskej kaviarničke, keď začuje hlas DANY HÁBOVEJ. Je to jasné, veď okrem toho, že roky simultánne tlmočila filmy v kinosálach, sme ju pravidelne počúvali počas televíznych prenosov z odovzdávania Oscarov. Česká tlmočníčka, prekladateľka, autorka mnohých českých filmových titulkov rozpráva o tom, ako jej najviac prirástol k srdcu Woody Allen.
Ako ste prišli na chuť Woodymu Allenovi?
Musím povedať, že mi to chvíľu trvalo. Ako prvý som kedysi dávno videla film Spáč, ešte bol pomerne nový. Bola to projekcia pre filmový archív. Spolu s týmto filmom prišli prvé správy o nejakom novom americkom režisérovi. Vraj je akýsi zvláštny, nie je z Hollywoodu, je to newyorský intelektuál. Samozrejme, nebol internet, že by sme si ho mohli vyhľadať. Film sa teda začal a my sme len čumeli na sci-fi grotesku, kde sa dejú šialené veci a kde sa Allen s okuliarikmi prezlieka za robota. Vôbec sme nemohli pochopiť, čo to ten intelektuál vyvádza. Všetci okolo mňa zarazene sedeli. Chcelo to čas, kým sme prenikli do jeho humoru. Presvedčil ma o ňom neskôr hlavne jeho nevšedne nakrútený film Annie Hallová, ten už bol o súčasných ľuďoch. Dnes patria obidva medzi moje najobľúbenejšie.
Bolo ťažké napojiť sa na Allenov humor a občas komplikovaný jazyk?
Postupne som si ho obhliadla. Keď si prekladateľ nájde svojho autora a dlhodobo sa mu venuje, postupne spozná jeho štýl a ľahšie sa mu v jeho jazyku orientuje. Čoraz viac ma bavilo, keď som nachádzala jeho obľúbené vtipy či slová, ktoré rád opakoval. Napríklad slovo redundantný. Preto som neskôr siahla aj po jeho divadelnej hre Zahraj to znovu, Sam. Ale pravdupovediac, vtedy o ňu ešte veľký záujem nebol. Obišla som s ňou kopu divadiel a nikto sa neodhodlal. Napokon ju objavila režisérka plzenského divadla a onedlho aj jeden amatérsky súbor. Nemali veľký úspech, ale odvtedy ju naše divadlá stále vyťahujú a dodnes sa veľmi často hráva.
Pred pár rokmi, keď bol Woody Allen v Prahe, ste sa vraj stretli. Bolo to pre vás dôležité?
Bolo, ale dalo by sa povedať, že z toho nič nebolo. Napriek tomu som mala zážitok. Woody Allen vtedy hral v Prahe so svojou džezovou kapelou, ľudia z agentúry boli veľmi milí a povedali mi, že za ním môžem prísť do zákulisia. Do žiadneho rozhovoru sa mu však nechcelo. Bol so svojou ženou a adoptovanými dcérkami a hneď ako zliezol z pódia, venoval sa len im. Keď prišiel do zákulisia, dala som si podpísať knižku, no necítila som potrebu pýtať sa ho na niečo, pôsobil neprístupne, hoci možno by bol rád absolvoval prechádzku po stopách Franza Kafku. Dokonca som mu knižku o Kafkovi v Prahe venovala a dala ju jeho manažérovi, ale vôbec neviem, či sa k nemu dostala. Možno dodnes niekde leží v kongresovom centre v nejakej komôrke alebo si v nej listuje nejaká pani upratovačka.
