Je november 1918, tesne pred ohlásením mieru a základnou úlohou dňa je vyhnúť sa všetkým tým hlúpym náhodám, ktoré by vojakom prekazili prežitie vojny. Poručík Pradelle (v civile šľachtic bez majetku) tento plán kazí.
Vojnu poňal ako kariérnu príležitosť a pár dní pred jej koncom je ochotný riskovať životy svojich vojakov v nezmyselnom útoku na kótu 311.
Aký je biznis v pietnych areáloch
Francúz Pierre Lemaitre v takejto atmosfére začína svoj román Na shledanou tam nahoře, ktorý v roku 2013 získal prestížnu Goncourtovu cenu a nedávno vyšiel v českom preklade. A vzápätí uvádza na scénu dvoch vojakov, ktorých v jednej sekunde spojí útok pod delostreleckou paľbou: Édouard na poslednú chvíľu vyhrabal zo zasypaného krátera Alberta a sám pritom prišiel o polovicu tváre.
Odteraz sú títo nešťastníci spolu.
Jeden je deprimovaný z vojnových útrap, celý život ponižovaný matkou a vystrašený. Druhý má síce výborný pôvod a výtvarný talent, ale stal sa z neho strašidelný invalid bez tváre a hlasu. V tomto stave sa ani nechce vrátiť do elegantného parížskeho prostredia, v ktorom vyrastal. Zmenil si identitu a živorí na morfiu v blízkosti doživotne vďačného Alberta.
Jediné, čo ho preberie k životu, je možnosť pomstiť sa poručíkovi Pradellovi.
Pradelle je pritom sviňa schopná prežiť všetky konflikty i mierové časy. Rýchlo zisťuje, že vojna je skvelou obchodnou príležitosťou. Aj vtedy, keď je po nej. Zostávajú po nej predsa tisíce mŕtvych a tie vlasť potrebuje pozbierať po zabudnutých bojiskách a zhromaždiť v pietnych areáloch, aby otcovia a matky mali kam klásť kvety.
Tak ako vojnový priemysel žije z granátov a lietadiel, povojnový biznis prosperuje z exhumácií a rakiev zaplatených štátom a predražených pomníkov. Nastáva čas pre intrigánov a podvodníkov. Na oneskorenej vlne vlastenectva naivných sa priživujú nenásytní.
Traumy po návrate domov
Korupcia pri mrhaní štátnych peňazí v Lemaitrovom románe sa nápadne podobá na súčasnosť. Jedinou bájnou bytosťou je nepodplatiteľný štátny úradník, ktorý Pradellovi skomplikuje zbohatnutie. A to ešte naňho číhajú so svojou pomstou dvaja vojaci z kóty 311...
Lemaitre stavia románových hrdinov do reálneho historického kontextu. Demobilizovaní vojaci dostali ako výsluhu z vojny 52 frankov alebo starý, narýchlo zafarbený plášť, z ktorého farba stiekla pri prvom daždi. V prvej svetovej padlo skoro jeden a pol milióna Francúzov.
Vojaci, ktorí prišli domov zo zákopov, nevedeli nájsť miesto v reálnom živote. Doma ich čakali sebavedomejšie manželky a oni sami sa trápili posttraumatickým syndrómom.
Pradellovi v jeho bohatnutí pomáhajú čínski robotníci. Aj tí sú reálni. Čína ako spojenec Dohody v roku 1916 vyslala aj na pomoc Francúzsku pracovné čaty. Po vojne títo robotníci – bolo ich takmer štyridsaťtisíc – pomáhali pri obnove zničených území, odstraňovaní mín a exhumáciách mŕtvych.
V medzivojnovom období Francúzi postavili asi tridsaťpäťtisíc pomníkov. V hroboch na národných cintorínoch sú často pochované iba torzá mŕtvych vojakov a v hromadných hroboch nutne odpočívajú Francúzi spolu s Nemcami.
Pierre Lemaitre, ktorý predtým zaujal kriminálnou sériou s detektívom Verhoevenom, našiel nepokrytú historickú medzeru. Podarilo sa mu postaviť zaujímavý príbeh i vyrušujúce spytovanie svedomia – v minulosti jeho vlasti nechýbajú rozpory a vina.
Ostáva dúfať, že pridelením Goncourtovej ceny ho Francúzi nechceli spacifikovať.
