Nič neprikrášľuje, nezjednodušuje, neglorifikuje. A aj tak je kniha Medzerový plod napustená všetkými vôňami sveta.
Jedni ju vidia bližšie k Dušanovi Dušekovi, iní skôr pri Víťovi Staviarskom. A obaja spomenutí prozaici sa zhodujú v tom, že Veronika Šikulová autorka je predovšetkým sama sebou.
Jej Medzerový plod vyšiel v nádhernom prebale, ozdobený obrazom Pri štyroch čerešniach od Tomáša Polonského. Je to signál, že toto dielo má byť zvonka i zvnútra pekné – aj keď znova bude predovšetkým o meste Modre a o jeho ľahko škandalóznej spisovateľke.
Smutné vône
„Keď človek vyrastá so starými rodičmi, je o jednu generáciu posunutý,“ píše Šikulová v duchu permanentného morfondírovania nad sebou a dôverne známym svetom. Viacgeneračné časozberné a silno beletrizované témy má v hľadáčiku už od detstva. Je jej vlastný humor, radosť z mierne archaického písania a princíp nekontrolovaného vrstvenia dejovosti. A, samozrejme, všetko to babské súženie aj ženské krúženie okolo pitoreskných postáv a postavičiek, ktoré si potykali so životom.
Jej hlavná téma je tentoraz veľmi tristná, je ňou chodenie s mamou po lekároch, a skúsenosť, že liečenie nerovná sa uzdravovanie.
Popritom cítiť september. Voňajú orechy, vratič –plašič izbových pavúkov, či čakanka požmolená medzi prstami. V plnej sile nás očarí jeseň v Modre, keď výrazne vonia hrozno, huby a prikrytá čalamáda, chránená pred vínnymi muškami. Vonia aj zem z detstva pri hre o gramorky, guma na skákanie kúpená v galantérii alebo aj víno v chladiči tatkovej škodovky.
Melódia vety
Otca a mamu opisuje Veronika Šikulová dvoma jednoduchými vetami, v knižke nasledujú po sebe. „Otec bol ku všetkým kamarátsky.“ „Mama bola doktorka, pekná a prísna, možno až autoritatívna.“
Odkiaľsi tušíme, že to nie je prikrášlené ani zjednodušené, nie je to glorifikácia ani redukcionizmus, s ktorým sa dnes v slovenskej tvorbe tak často stretávame. Editorka Zuzana Šeršeňová zdôrazňuje, že toto je najlepšia knižka od Veroniky Šikulovej, a my s ňou pri čítaní na viacerých miestach môžeme iba súhlasiť. „Veci dostanú celkom iný ráz, keď ich človek vypovie. To je stará skúsenosť.“
Hlavná línia autorkinho rozprávania stále prebieha akoby nevdojak, medzi rečou. A do toho zavše zaznie celkom aj vážne slovo: „Krása a zdravie vzbudzujú dôveru.“ Alebo: „Malé je veľké a z ticha vedia bolieť uši.“
Bez fyzikálnych zákonov
Je známe, že Šikulová nerešpektuje všetky fyzikálne zákony, zrejme preto, že jej manžel je významný súčasný fyzik. Ako cez steny, alebo prinajmenšom ako cez medzistienky včelích plástov prechádza impulzívne a pulzujúco z knižky do knižky. Aj túto knižku akoby už čiastkovo dávnejšie naskicovala v náladách, atmosfére vinohradníckeho meste, v zmysle svojho charakteristického verejne dostupného súkromia, ktoré nám dávkuje už od prvej knižky Odtiene.
Nová kniha približuje manželské škriepky cez grotesky, napríklad tú o vode z uvarených zemiakov. „Naša hrdinka svojho muža nechváli. Je čudák, ale aj on je v poslednom čase akýsi lepší. Každý večer varí alebo upečie zemiaky. Nechá na kredenci šupky, vodu z uvarených zemiakov zleje do hrnčeka alebo dvoch a uchlipkáva si z nej. Častejšie na ňu vo svojej roztržitosti zabudne, ona ju vyleje a povadia sa. Na druhý deň sa všetko zopakuje, vodu mu odloží do chladničky, nájde tam vodu z predvčerajška, vyleje tú a opäť sa pohádajú.“
Príbehy nedokonalosti
Šikulová sa nesnaží prelinajkovať svoje ani naše správanie, iba nás dokonalými príbehmi o človečej nedokonalosti zmieruje s prirodzeným behom vecí, ako aj s našou vlastnou smrteľnosťou.
Práve drobnosťami a drobnokresbami, nežnými ženskými miniatúrami sa líši od väčšiny súčasnej beletristickej produkcie. Opisuje ľudí a miesta, čo z nášho sveta miznú, a potom sa zase nejakým zázrakom objavujú. Objavujeme ich, samozrejme, aj my, aj keď zväčša už len v pekných knižkách, ako je táto.
