Film Richarda Linklatera popiera takmer všetko, k čomu dnešná filmová produkcia diváka vychováva. S jeho víťazstvom sa preto veľmi počítať nedalo.
„Ľudia zvyknú v živote trpieť, lebo si myslia, že ho majú zúfalý, obyčajný, nevýrazný,“ hovoril americký režisér Richard Linklater pre denník SME. „Do takého uvažovania sa dá ľahko skĺznuť, keď po niečom fanaticky túžite. To však nie je najlepší spôsob, ako tráviť čas.“
V roku 2002 začal Linklater nakrúcať film Chlapčenstvo. Obsadil doň šesťročného chlapca, dvanásť rokov zaznamenával jeho dospievanie. A vytvoril krehký obraz ľudského života, akúsi univerzálnu spomienku, ktorú si môže ktokoľvek vyvolať, ak potrebuje zrekapitulovať to, čo už v ňom prežil.
Za dvanásť rokov deti vyrastú, ich rodičia dozrejú alebo trochu zostarnú, absolvujú spolu jednu školu, druhú, maturitu, odchod z domu, uvažujú o kariére a prežívajú prvý bozk a možno aj prvú vážnejšiu lásku. Sú to možno prosté veci, ale nič krajšie, väčšie a významnejšie v živote nemáme.
Toto biznisu neprospieva
Potlesk po projekciách, úspech u kritikov, oscarové nominácie a množstvo ďalších cien znamenajú, že väčšina publika Linklaterov veľký filmový experiment prijala. Napriek tomu sú aj takí diváci, ktorí len mykli plecom. Možno je to tým, že kinematografia nás dlhodobo a masívne vychováva k očakávaniu, že film musí mať dramatický príbeh, jasnú zápletku, uspokojivé rozuzlenie, nejaké vzrušenie.
